"Zoey! Tu!"
Keď som počula Damienov hlas a videla, ako máva k prázdnej lavici vedľa seba, skoro som sa rozplakala úľavou.
"Ahoj." Posadila som sa a vďačne sa na neho usmiala.
"Pripravená na prvý deň?"
Nie.
Prikývla som. "Jasne." Chcela som ešte niečo dodať, ale práve v tú chvíľu päťkrát zazvonilo, a ako stačila doznieť ozvena, do triedy vstúpila Neferet. Mala na sebe dlhú čiernu sukňu s rozparkom, takže boli vidieť úžasné kozačky na ihličkách, a tmavo fialový hodvábny svetrík. Na ľavej strane mal striebornú výšivku znázorňujúci bohyňu držiacu v pozdvihnutých rukách kosáčik mesiaca. Gaštanové vlasy si Neferet zaplietla do hrubého vrkoča. Vďaka jemným vlnovkám tetovania, ktoré jej rámovali tvár, vyzerala ako nejaká staroveká vojnová kňažka. Usmiala sa na nás a ja som si hneď všimla, že celá trieda je jej charizmou rovnako uchvátená ako ja.
"Dobrý večer! Na dnešnú tému som sa veľmi tešila. Spoločnosť Amazoniek bola veľmi komplexná a stále ma neprestáva fascinovať." Potom ukázala na mňa. "Preto som aj rada, že sa k nám práve dnes pripojila Zoey Redbirdová. Som jej mentorka, a tak očakávam, že ju medzi sebou vrelo privítate. Damien, ukážeš prosím Zoey, kde sú učebnice? Jej schránka je vedľa tvojej. Vysvetli jej náš systém ukladania pomôcok a vy ostatní zatiaľ vypíšte, čo všetko doteraz viete alebo ste sa dopočuli o dávnych upírich bojovniciach známych pod menom Amazonky. "
Ozvalo sa typické šušťanie papierov a šepkanie. Damien ma zaviedol dozadu, kde boli schránky. Otvoril jednu, ktorá mala na dvierkach striebornú číslicu 12. Vo vnútri boli úhľadné široké police plné učebníc a pomôcok.
"V Škole noci nie sú skrinky na chodbách ako v iných školách. Učebňa, v ktorej máme prvú hodinu, je naša domovská trieda a každý z nás tu má vlastnú schránku. Trieda sa nikdy nezamyká, takže si sem proste chodíme pre učebnice a všetko, čo práve potrebujeme. Toto je učebnica sociológie. "
Podal mi hrubú knihu viazanú v koži, na ktorej doskách bola vyrazená silueta bohyne a titul Upírska sociológia pre tercie. Zhrabla som ešte zošit a pár prepisiek, zavrela schránku a zarazila sa. "Dostanem k nej kľúč alebo niečo?"
"Nie." Damien utlmil hlas. "Tu žiadne zámky nepotrebujeme. Keby niekto niečo ukradol, upíri budú vedieť, kto to bol. Nechcem ani pomyslieť, čo by s takým hlupákom urobili."
Šli sme späť na svoje miesta a ja som si zapísala to jediné, čo som vedela o Amazonkách - že boli bojovníčky a celkom dobre sa obišli bez mužov - ale nesústredila som sa. Premýšľala som totiž, prečo sa Damien, Stevie Rae a dokonca aj Erin so Shaunee tak hrozne boja urobiť nejaký prúser. Ja som pochopiteľne hodná baba - no, dokonalá samozrejme nie, ale viete, ako to myslím. Po škole som zostala len raz v živote, a to vôbec nebola moja vina. Fakticky. Jeden magor mi povedal, nech mu ho vyfajčím. Čo som ako mala robiť? Rozplakať sa? Začať sa chichotať? Našpúliť pusu? Hmmm ... ešte je tu jedna možnosť. Tak som ho z fackovala (teda ja by som použila výraz "zpohlavkovala") a za to som musela zostať po škole. Ja, nie on.
Ale vlastne to vôbec nebolo zlé. Urobila som si všetky domáce úlohy a ešte stihla rozčítať najnovšie Gossip Girl. Na Škole noci evidentne tresty zahŕňali niečo viac než len zostať po vyučovaní štyridsaťpäť minút s učiteľom v triede. Musím sa na to spýtať Stevie Rae ...
"Takže po prvé. Aké prvky amazonskej tradície dodnes zachovávame v Škole noci?" spýtala sa Neferet triedy a znovu upútala moju pozornosť.
Damien sa prihlásil. "Sklon, ktorý značí úctu, s päsťou pritlačenou k srdcu, a od Amazoniek pochádza aj náš spôsob podania ruky - stisk predlaktia."
"Správne, Damien."
Aha. Tak tým sa to divné potrasenie rukami vysvetľuje.
"Dobre, čo všetko o amazonských bojovníciach ste si vybavili?"
Blondínka na opačnej strane triedy povedala: "Amazonky kládli silný dôraz na matriarchát, ako všetky ostatné upírske spoločenské útvary."
Páni, tá hovorí ako kniha.
"To je pravda, Elizabeth, ale keď ľudia hovoria o Amazonkách, často k historickým faktom pridávajú ešte štipku povestí. Vie niekto, čo mám na mysli?"
"No, všetci - hlavne ľudia - si myslia, že Amazonky muža priamo nenávideli," povedal Damien.
"Presne tak. V skutočnosti ale matriarchálne spoločnosti, ako je tá naša, nemusia nevyhnutne byť zamerané proti mužom. Dokonca aj Nyx má druha, boha Ereboma, ktorému je hlboko oddaná. Amazonky však boli výnimočné v tom, že vytvorili spoločnosť upírich žien, ktoré sa rozhodli byť zároveň bojovníčky a samy sa chrániť. Väčšina z vás už vie, že naša súčasná spoločnosť je síce matriarchálna, ale Synov noci rešpektujeme, vážime si ich a považujeme ich za svojich ochrancov a druhov. Teraz si nájdite v učebnici tretiu kapitolu a spoločne sa pozrieme na najväčšiu amazonskú bojovníčku Penthesileu. Ale pozor, stále majte na pamäti, že povesti a skutočné dejiny sú dve rôzne veci. "
A potom už to išlo. Táto hodina s Neferet bola jedna z najlepších, aké som kedy zažila. Ani som si nevšimla, ako letí čas, a keď zazvonilo, nemohla som vôbec uveriť, že už je koniec. Šupla som učebnicu sociológie späť do schovávačky (no hej, ja viem, že Damien a Neferet im hovoria schránky, ale keď ony mi hrozne pripomínali poličky, ktoré sme mali v škôlke a hovorili sme im schovávačky). Vtom som počula, ako ma kňažka volá. Schmatla som zošit a pero a rýchlo zamierila k jej stolu.
"Ako sa ti darí?" spýtala sa a prívetivo sa usmiala.
"V pohode. Je mi dobre," vyhŕkla som.
Zdvihla obočie.
"No, vlastne som nervózna a vo všetkom mám zmätok."
"To je úplne prirodzené. Si pod veľkým tlakom a prechod na inú školu je vždy ťažký - nieto keď okrem školy meníš aj celý spôsob života." Zahľadela sa za mňa. "Damien, odprevadíš Zoey na dramatickú výchovu?"
"Samozrejme," odpovedal
"Zoey, uvidíme sa večer pri obrade. A dostala si od Afrodity oficiálne pozvanie na súkromný rituál Dcér temnoty?"
"Áno."
"Dobre, len som si to chcela overiť a uistiť sa, že proti tomu nič nenamietaš. Pochopiteľne by som ti nič nevyčítala, keby si sa na to ešte necítila, ale podľa mňa by si tam mala ísť. Chcem, aby si využila každú príležitosť, ktorá sa ti tu ponúkne, a Dcéry temnoty sú výberová organizácia. To, že takto čoskoro prejavili záujem, aby si medzi ne prípadne vstúpila, znamená veľkú poctu. "
"Pôjdem tam, žiadny problém." Nasadila som nonšalantný tón i úsmev. Bolo mi jasné, že jej na tom veľmi záleží, a nechcela som ju sklamať. A tiež som nemienila dopustiť, aby si o mne Afrodita myslela, že sa jej bojím. To teda ani náhodou.
"Výborne," povedala Neferet nadšene. Stisla mi ruku a ja som sa na ňu automaticky usmiala. "Keby si ma potrebovala, moja kancelária je v rovnakom krídle budovy ako ošetrovateľňa." Pozrela sa mi na čelo. "Ako vidím, stehy už sa takmer vstrebali. Báječné. Ešte stále ťa bolí hlava?"
Nevedomky som si siahla na spánok. Tam, kde som včera cítila najmenej desať stehov, som teraz nahmatal len pár. Divné, fakt. A ešte divnejšie je, že som si na ten šrám celé dopoludnie ani nespomenula.
Tiež som si uvedomila, že som ani raz nepomyslela na mamu, na Heatha, dokonca ani na babičku Redbirdovou ...
"Nie," vyhŕkla som, pretože mi zrazu došlo, že Neferet aj Damien čakajú na odpoveď. "Hlava ma už vôbec nebolí."
"Dobre. Tak bežte, vy dvaja, nech neprídete neskoro. Dramatická výchova sa ti bude páčiť, uvidíš. Profesorka Nolanová práve začína s monológmi, pokiaľ viem."
Už sme boli s Damien v polceste, keď mi niečo docvaklo. "Ako vedela, že chcem chodiť na dramaťák? Rozhodla som sa ešte len dnes ráno."
"Dospelí upíri vedia občas viac, než je zdravé," zašepkal. "Nie, beriem späť. Oni vedia vždy viac, než je zdravé, a o najvyššej kňažke to platí dvojnásobne."
Vzhľadom k tomu, že som Neferet všeličo nepovedala, sa mi o tom nechcelo práve dvakrát premýšľať.
"Hej, ľudia!" Dobehla nás Stevie Rae. "Aká bola sociológie? Preberali ste už konečne Amazonky?"
"Bolo to super." Celkom rada som zmenila tému, z upírich tajomstiev mi bolo trochu úzko. "Nemala som paru, že si naozaj odrezávali pravý prsník, aby im neprekážalo."
"Mohli si to ušetriť, keby boli ploché ako ja," vyhlásila spolubývajúca a pozrela sa na svoj hrudník.
"Alebo ako ja," povzdychol si teatrálne Damien.
Zvyšok ciest k učebni dramatickej výchovy som sa chichúňali ako cvoci.
Z profesorky Nolanové nesálala taká sila ako z Neferet. Zato z nej číhala energia. Mala športovú postavu, dosť široké boky a dlhé rovné hnedé vlasy. A Stevie Rae nepreháňala - hovorila s príšerným texaským prízvukom.
"Zoey, vítam ťa tu! Sadni si, kam chceš."
Pozdravila som a posadila sa vedľa Elizabeth, ktorú som si pamätala z upírej sociológie. Vyzerala celkom priateľsky a tiež už som vedela, že je múdra. (Nikdy neuškodí, keď vedľa vás sedí niekto veľmi chytrý.)
"Dnes si každý z vás vyberie monológ, ktorý v priebehu budúceho týždňa predvedie pred triedou. Ale napadlo ma, že vám najprv ukážem, ako má takýto monológ správne vyzerať, a tak som požiadala jedného z vašich talentovaných starších spolužiakov, aby vám zarecitoval slávny monológ z Othella, hry od alžbetínskeho upírskeho dramatika Shakespeara. " Odmlčala sa a vyhliadla z okienka vo dverách. "Už ho tu máme."
Dvere sa otvorili a Prepána na nebesiach, v tej chvíli mi prestalo tĺcť srdce, fakt. Stavím sa, že som zostala civieť s otvorenou pusou ako nejaký mentál. Dovnútra vstúpil ten najkrajší chlapec, akého som kedy videla. Bol vysoký a tmavé vlasy sa mu vlnili takým tým úplne božským spôsobom ako Supermanovi. Oči mal fantasticky zafírovo modré a...
A JEJ. Zatratene. Za-tra-te-ne! Bol to ten chalan z chodby.
"Poď ďalej, Erik. Vstup na scénu si si načasoval presne ako vždy. Môžeš sa rovno pustiť do svojho monológu." Otočila sa späť k nám. "Väčšina z vás Erika Nighta z kvinty pozná a vie, že vlani zvíťazil v celosvetovom finále študentov Škôl noci v recitácii monológov, ktoré sa konalo v Londýne. Minulý polrok tiež hral Tonyho v našej inscenácii West Side Story a svojím výkonom vzbudil veľký záujem Hollywoodu i Broadwaya. Máš slovo, Erik. " Žiarivo sa na neho usmiala.
Spolu s ostatnými som zatlieskala, ako by moje telo preplo na automatického pilota. Erik so sebavedomým úsmevom vystúpil na malé pódium pred lavicami.
"Ahoj, ako sa všetci máte?"
Povedal to mne. Akože priamo mne. Cítila som, ako mi žiaria líca.
"Možno máte z monológov trochu strach, ale nič na tom vlastne nie je, stačí sa naučiť text a potom si predstaviť, že sú s vami na scéne aj ostatní herci. Musíte si vsugerovať, že tam nestojíte úplne sami. Pozerajte sa ..."
A potom spustil monológ z Othella. Ja o tej hre nič moc neviem, len že je to jedna zo Shakespearových tragédií, ale Erikova recitácia ma úplne očarila. Bol veľmi vysoký, najmenej meter osemdesiat, ale akonáhle mu vyšli z pier prvé slová, zdal sa zrazu ešte vyšší, starší, silnejší. Hovoril oveľa hlbšom hlasom a s prízvukom, ktorý som nedokázala zaradiť. Tie prekrásne oči stmavli a zúžili sa v štrbiny, a keď vyslovil Desdemonino meno, znelo ako modlitba. Bolo jasné, že ju miluje, dokonca ešte skôr než sa dostal k záverečným veršom:
... Milovala ma
pre všetky prekážky, čo som musel prestáť,
ja ju zas, že pohli ju k slzám.
Akonáhle tie slová dopovedal, naše pohľady sa stretli a bolo to úplne ako včera na chodbe - ako by okrem nás dvoch v celej miestnosti, na celom svete nikto nebol. Prešiel mnou intenzívny záchvev, veľmi podobný tomu, čo som cítila pri tých dvoch príležitostiach, keď som zachytila vôňu krvi, až na to, že tu žiadna krv netiekla. Bol tu len Erik. Usmial sa, ľahko sa dotkol pery špičiek prstov, ako by mi posielal bozk, a uklonil sa. Celá trieda začala tlieskať ako šialená a ja sa k nim pripojila. Nemohla som si pomôcť.
"Takto to má vyzerať," povedala profesorka Nolanová. "Takže, vzadu v tých červených priehradkách máte odkopírované rôzne monológy. Každý si ich pár vezmite a pozrite sa na ne. Snažte sa nájsť nejakú scénu, ktorá k vám prehovára, nejako sa vás vnútorne dotýka. Budem chodiť medzi vami, a keby ste mali otázky k nejakému konkrétnemu monológu, rada na nich odpoviem. Až si vyberiete, spoločne si ho prejdeme a ja vám pomôžem pripraviť prezentáciu. " S energickým úsmevom na nás kývla a my sme sa začali prehrabávať mrakmi pripravených monológov.
Stále som bola červená a trochu bez dychu, ale vstala som spolu s ostatnými. Len som sa za Erikom ešte obzrela cez rameno. Práve odchádzal (taká škoda), ale otočil sa a nachytal ma, ako na neho civím. Znovu som strešne očervenela. A on sa mi znova pozrel do očí a venoval mi ďalší úsmev. A potom odišiel.
"Do pr..., to je kus," syklo mi niekto do ucha. Obrátila som sa a ku svojmu nesmiernemu údivu zistila, že dokonalá študentka Elizabeth upiera žhavý pohľad k dverám a ovieva sa papiermi.
"Chodí s niekým?" plesla som ako úplná Nána.
"Iba v mojich snoch," vzdychla. "Hovorí sa, že to jeden čas tiahol s Afroditou, ale čo som tu, tak spolu určite nie sú, a to už je pár mesiacov. Chytaj." Hodila mi pár scvaknutých papierov. "Ja som Elizabeth, bez priezviska."
Asi bolo vidieť, že jej moc nerozumiem, pretože znova vzdychla.
"Ani nechci vedieť, aké priezvisko som prv mávala. Keď som sem pred pár týždňami prestúpila a moja mentorka mi vysvetlila, že si môžem zmeniť meno, rozhodla som sa tej hrôzy zbaviť, ale predstava, že si budem musieť vymyslieť nové priezvisko, ma práve moc nebrala. Tak som si nechala len krstné. " Pokrčila ramenami.
"Fajn, ahoj," povedala som. Niektorí tu sú fakticky divní.
"Hej," nadhodila Elizabeth bez priezviska, keď sme zamierili späť k lavici, "Erik sa na teba pozeral."
"Díval sa na všetkých." Cítila som, ako sa zase hlúpo červenám.
"No hej, ale na teba sa pozeral priamo." Široko sa zazubila a dodala: "A to tvoje vyfarbené znamenie je vážne super."
"Vďaka." Stavím sa, že na tvári červenej ako reďkovka vyzerá zvlášť efektne.
"Máš nejaké otázky k monológom, Zoey?" ozval sa vedľa mňa hlas profesorky Nolanovej a ja som sa strhla.
"Nie, pani profesorka. Preberali sme ich na dramaťáku na Južnej strednej."
"Výborne. Keby si predsa len potrebovala vysvetliť nejakú zápletku alebo postavu, obráť sa na mňa." Stisla mi ruku a išla k ďalšej lavici. Zalistovala som prvým zväzkom papierov a snažila sa (úplne bezúspešne) sústrediť na monológy, a nie na Erika.
On sa na mňa naozaj pozeral. Ale prečo? Asi spoznal, že to ja som ich na tej chodbe videla. Čo ho na mne môže zaujímať? A stojím vôbec o záujem zo strany chlapca, ktorému sa ho Afrodita snažila vyfajčiť? Zrejme to nie je dobrý nápad, pretože ja po nej štafetu rozhodne prevziať nehodlám. Ale treba ho len zaujalo moje vyfarbené znamenia, na to ostatne pozerali úplne všetci.
Až na to, že on nie. Nemohla som si pomôcť, ale bola som presvedčená, že sa díval proste na mňa ... a mne sa to páčilo.
Mrkla som do papierov. Práve som mala nalistovanie stránku s nadpisom "Dramatické monológy pre ženy". Prvý úryvok bol z hry nejakého José Echegaraym, ktorý sa volal Naveky smiešna.
A sakra. To musí byť znamenie.