Na literatúru som trafila sama. No, bolo to síce hneď vedľa Nefertinej učebne, ale rovnako mi trochu zdvihlo sebavedomie, že sa nemusím nikoho pýtať na cestu a všetkým ukazovať, že som nová, bezmocná a hlúpa.
"Zoey! Držíme ti pľac!" vykríkla Stevie Rae, akonáhle som vkročila do triedy. Sedela vedľa Damiena a vzrušením doslova nadskakovala. Už zase mi pripomenula nadšené šteňa a to sa mi veľmi páčilo. Vážne som mala radosť, že ju znovu vidím. "Hej, hej, hej! Povedz mi úplne všetko! Čo dramaťák? Bavilo ťa to? Čo hovoríš o profesorke Nolanovej? Že má skvelé tetovanie? Mne trochu pripomína masku."
Damien ju chytil za ruku. "Pekne sa nadýchni a chvíľu MLČ, nech môže odpovedať."
"Prepáč," povedala previnilo.
"No, povedala by som, že Nolanová asi má božie tetovanie, nie som si úplne istá," povedala som.
"Nie si si istá?"
"Tak nejako som sa na ňu nesústredila."
"Ako to?" opýtala sa a potom prižmúril oči. "Niekto robil hlúpe narážky na tvoje znamenie? Niektorí ľudia sú proste hulváti, to sa nedá inak nazvať."
"Nie, nič také. Elizabeth bez priezviska dokonca hovorila, že je super. Nesústredila som sa kvôli ... no, ehm ..." Znovu sa mi zapálili líca. Chcela som sa ich opýtať na Erika, ale len som to načala, nejako ma prešla chuť ho rozoberať. Mám im povedať, čo som videla na chodbe?
Damien ožil. "Niečo mi hovorí, že toto bude šťavnaté sústo. No tak, Zoey. Nesústredila si sa kvôôôli?" Pretiahol to slovo, až vytvorilo jasný otáznik.
"No tak dobre. Zhrniem to do dvoch slov: Erik Night."
Stevie Rae zostala zízať s otvorenou pusou a Damien predstieral, že sa o neho pokúšajú mdloby, ale hneď to nechal tak, pretože práve v tej chvíli zazvonilo a do triedy vošla profesorka Penthesilea.
"Potom!" zašepkala Stevie Rae.
"A podrobne!" zamrmlal Damien.
Na perách sa mi usadil nevinný úsmev. Veľmi sa mi pozdávala predstava, že budú celú hodinu úplne bez seba zvedavosťou.
Literka bola zážitok. Už len trieda sa nepodobala žiadnej inej, akú som zatiaľ videla. Na stenách viseli ohromne zaujímavé, trochu tresnuté plagáty a obrazy, vlastne pokrývali skoro každý centimeter voľnej plochy a všetky vyzerali ako originály. Pri strope viseli zvonkohry a kryštály - a nie len dva alebo tri, bola ich hromada. Profesorka Penthesilea (vďaka hodine upírie sociológie som už vedela, že sa volá podľa najváženejšej Amazonky všetkých čias) bola ako vystrihnutá z nejakého filmu (presnejšie povedané z nejakého sci-fi). Mala dlhokánske hrdzavo blonďavé vlasy, veľké orieškové oči a fantastické krivky, nad ktorými určite všetci chalani totálne slintali (teda nie že by k tomu chlapci v puberte potrebovali zvlášť silný podnet). Jej tetovanie tvorili pekné keltské uzly. Dramaticky zvýrazňovalo jej nápadne krásne črty. Mala na sebe čierne nohavice, ktoré vyzerali veľmi luxusne, a machovo zelený hodvábny kardigán s postavou bohyne vyšitou na prsiach, rovnakú ako Neferet. Na sekundu som sa dokázala odpútať od spomienok na Erika a vybavilo sa mi, že profesorka Nolanová mala na náprsnom vrecku blúzy to isté. Hmmm ...
"Narodila som sa v apríli roku 1902," spustila profesorka. Všetci jej okamžite viseli na perách. No Čudujte sa, veď by jej nikto nehádal viac než tridsať. "V apríli
Jasne že som vedela, o čom hovorí, ale rozhodne nie preto, že by som bola blázon do dejepisu alebo tak niečo. Keď som bola malá, šialene som sa zamilovala do Leonarda DiCapria a mama mi ku dvanáste kúpila všetky jeho filmy na DVD. A ten jeden konkrétny som videla toľkokrát, že ho ešte teraz poznám v podstate naspamäť (ani nechcite vedieť, koľkokrát som oplakala ten moment, kedy sa pustí dosky a zmizne pod vodou ako krásny blonďavý šutrák).
Rozhliadla som sa. Vyzeralo to, že nikto iný to vážne nevie, tak som s povzdychom zdvihla ruku.
Profesorka ma s úsmevom vyvolala. "Áno, slečna Redbirdová?"
"V apríli 1912 sa potopil Titanic. Narazil do ľadovca v nedeľu štrnásteho neskoro večer sa o pár hodín neskôr, pätnásteho, išiel ku dnu."
Začula som, ako Damien vedľa mňa zalapal po dychu a Stevie Rae uznanlivo a trochu neveriacky zabručal. Páni, asi som musela celý čas pôsobiť ako strašné drevo, keď sú tak v šoku z toho, že dokážem správne odpovedať na jednoduchú otázku.
"Teší ma, že toho niektoré nové mláďatá toľko vedia," pochválila ma profesorka. "Úplne správne, slečna Redbirdová. Keď k tej tragédii došlo, žila som v Chicagu. Nikdy nezabudnem, ako kameloti na rohoch vyvolávali tie strašné titulky. Bola to hrozná udalosť, hlavne preto, že stratám na životoch sa dalo veľmi ľahko predísť. Znamenalo to vtedy koniec jednej éry a začiatok novej, a tiež sa potom v lodnej doprave prikročilo k mnohým potrebným opatreniam. Všetkým týmto aspektom sa budeme venovať a samozrejme nevynecháme ani nádherné melodrámu tej osudnej noci. Prečítate si totiž Nezabudnuteľnú noc od Waltera Lorda, knihu, ktorá vynikajúcim spôsobom pracuje s prameňmi. Lord síce nebol upír - čo je naozaj škoda, "podotkla skôr pre seba," ale jeho líčenie tej noci mi napriek tomu pripadá veľmi sugestívne a jeho štýl a spôsob rozprávania sú zaujímavé a mimoriadne zrozumiteľné. Takže do práce! Kto sedí vzadu, prineste z tej dlhej police za vami knižky a pošlite ich dopredu. "
Ty blaho, super! Rozhodne budem oveľa radšej čítať toto ako Nádejné vyhliadky (Dickens už je dávno pasé). Otvorila som Nezabudnuteľnú noc a zošit, aby som si (nebite ma) mohla robiť poznámky. Profesorka Penthesilea nahlas prečítala prvú kapitolu - vážne veľmi pekne. Mala som za sebou skoro tri vyučovacie hodiny a všetky ma bavili. Je možné, že táto škola pre upírov je viac než nudné miesto, kam chodím každé ráno len preto, že musím, a že sa tam zídem so všetkými kamarátmi? Jasne že aj na Južnej strednej boli sem tam nejaké zábavné hodiny, ale nikoho by tam ani vo sne nenapadlo preberať Amazonky alebo Titanic (nieto aby nám o ňom vykladala učiteľka, ktorá sa na tú katastrofu osobne pamätá!).
Pozrela som sa po ostatných. Bolo nás tam asi pätnásť, rovnako ako na iných hodinách. Všetci mali otvorené knižky a dávali pozor.
Potom som si ale všimla niečo ryšavé a rozstrapateného na opačnej strane miestnosti, úplne vzadu. Beriem späť - všetci pozor nedávali. Tento chlapec mal hlavu položenú na pažiach a spal ako drevo. Bol totiž obrátený ku mne a tak som mu videla priamo do hrubej, nezdravo bledej tváre posiatej pehami. Mal otvorenú pusu a pripadalo mi, že mu z kútika tečie slina. Napadlo ma, čo tomu asi povie profesorka. Podľa mňa nepatrila k učiteľom, ktorí nechajú nejakého chrapúňa len tak chrápať v zadnej lavici, ale zatiaľ si ho nevšímala, sústredila sa na čítanie a občas pridala nejaký zaujímavý osobný komentár o počiatku dvadsiateho storočia. To ma hrozne bavilo (najviac asi rozprávanie o emancipovaných dievčatách, ktorým sa v dvadsiatych rokoch hovorilo diabliky - keby som vtedy žila, určite by som tiež bola diablika). Blížil sa koniec hodiny, profesorka nám ďalšiu kapitolu zadala za domácu úlohu a nechala nás, nech sa ticho rozprávame. Až v tú chvíľu vzala spiaceho chlapca na vedomie, aj keď si ho určite všimla už dávno. Práve sa zavrtel a zdvihol hlavu. Na čele mal hneď vedľa znamenia červený otlak od toho, ako sa váľal po lavici. Vyzeralo to tak nejako divne.
"Elliot, poď sem, chcem s tebou hovoriť," zavolala na neho profesorka od katedry.
Chlapec sa nikam nehnal, pomaly vstal a šuchtal sa k nej. Mal rozviazané šnúrky.
"Čo je?"
"Elliot, dobre vieš, že literatúru nezvládaš. Ale oveľa horšie je, že nezvládaš celý svoj život. Upírski muži sú silní, čestní a osobití. Už celé generácie nám slúžia ako bojovníci a ochrancovia. Naozaj si myslíš, že zvládneš premenu v niekoho takého , keď nemáš ani dostatok disciplíny, aby si zostal pri vyučovaní bdelý? "
Pokrčil plecami a nahrbil sa ešte viac, ako by neudržal rovný chrbát.
Zachmúril sa. "Dám ti šancu, aby si svoju dnešnú nulovú aktivitu v hodine napravil. Napíš krátku prácu na akúkoľvek tému, ktorá sa bezprostredne týka Ameriky počiatku dvadsiateho storočia. Odovzdáš mi ju zajtra."
Nič nepovedal a chcel sa k nej obrátiť chrbtom.
"Elliot." Jej hlas drsnel a jasne v ňom zaznievala podráždenosť. Zrazu budila ďaleko väčší strach, ako keď nám čítala a vykladala o Titanicu. Cítila som, ako z nej sála sila, a v tú chvíľu som vôbec nechápala, k čomu by mohla potrebovať mužského ochrancu. Chlapec sa zarazil a otočil sa späť k nej. "Nedovolila som ti, aby si šiel. Ako si sa rozhodol ohľadom tej práce?"
Len tam stál a nič nehovoril.
"Položila som ti otázku a očakávam odpoveď. Hneď!" Vzduch okolo nej akoby zasršal a mne naskočila na rukách husia koža.
Na neho to ale dojem neurobilo, zase len pokrčil plecami. "Asi nič písať nebudem."
"Toto veľa vypovedá o tvojom charaktere, Elliot, a nie je to práve pekné vysvedčenie. Robíš si hanbu, a čo viac, robíš hanbu aj svojmu mentorovi."
Znovu pokrčil ramenami a nevedomky sa začal dlabkať v nose. "Drak vie, ako na tom som."
Zazvonilo a profesorka mu so znechuteným výrazom pokynula, že môže ísť. Práve sme s Damien a Stevie Rae vstali a vydali sa k dverám. Síce netuším, ako to Elliot pri svojom spomalenom tempe dokázal, ale predbehol nás. Damien bol kúsok pred nami a on do neho strčil tak silno, až môj kamarát vzlykol a zapotácal sa.
"Uhni, buzerant zasraný," zavrčal ten hnusák, nabral Damiena ramenom a prepchal sa cez neho do dverí.
"Najradšej by som mu jednu ubalila, hajzel!" vykríkla spolubývajúca a vrhla sa za kamarátom, ktorý na nás čakal.
Pokrútil hlavou. "Nechaj to byť. Elliott to nemá v hlave v poriadku."
"To vidím, evidentne má miesto mozgu bobky," zasyčala som a prevrtávala toho chrapúňa pohľadom. Z jeho vlasov sa mi zdvíhal žalúdok.
"Bobkov?" Damien sa rozosmial, vzal mňa a Stevie Rae v podpazuší a ako ruža medzi tŕním s nami vykročil chodbou. "Toto sa mi na našej Zoey páči," podotkol. "Vie byť šialene sprostá."
"Bobky- predsa nie je sprosté slovo," namietla som.
"Presne to sa ti snaží naznačiť, kamarátka." Stevie Rae sa tiež rozosmiala.
"Aha." Pridala som sa k nim. Veľmi, vážne hrozne veľmi sa mi páčilo, ako povedal "naša Zoey". Ako by som už patrila medzi ne ... Ako by som tu bola doma.