Cesta na vrchol útesu bola odjakživa veľa strmá, ale šplhala som po nej už miliónkrát, s babičkou aj bez nej, a nikdy to nebolo takto ťažké. A už to nebolo len kašľom. Ani boľavými svalmi. Motala sa mi hlava a v bruchu mi príšerne kručalo, ako Meg Ryanová vo Francúzskom bozku, keď zje nejaký syr a má alergickú reakciu na laktózu. (Kevin Kline je v tomto filme fakt na zožratie - teda na to, ako je starý.)
Tiež mi tieklo z nosa. A nie len tak trošičku. Musela som si každú chvíľu utrieť rezance rukávom mikiny (ja viem, hnus). Nemohla som dýchať inak ako pusou, lenže o to viac som kašlala a bolesť na prsiach bola čím ďalej tým horšia. Márne som spomínala, na čo vlastne umierajú tí, ktorí nezvládnu úplnú premenu v upíra. Na infarkt? Alebo sa ukašľú a usmrkajú k smrti?
Nemysli na to!
Musím nájsť babičku. Aj keď si treba nevie s niečím rady, vždy nakoniec na niečo príde. Ona rozumie ľuďom. Vraj preto, že nestratila kontakt s čerokézskou tradíciou a s kmeňovou múdrosťou vedie, ktorú zdedila v priamej pokrvnej línii. Vždy sa musím usmiať, keď si spomeniem, ako sa tvárila, kedykoľvek prišla reč na otčima (je jediná dospelá osoba, ktorá vie, že mu tak hovorím). Tvrdila, že na jej dcéru krv redbirdovského vedenia evidentne neprešla, ale len preto, že si šetrila extra silnú dávku čerokézskej mágie pre mňa.
Keď som bola malá, nespočetnekrát som s babičkou šplhala po tejto cestičke a držala sa jej za ruku. Hore sme si do vysokej trávy, medzi veľa lúčnych kvetov rozložili krásne farebnú deku a urobili si piknik. Babička mi tam rozprávala príbehy čerokézských indiánov a učila ma ich tajomne znejúci jazyk. Keď som sa teraz drápala do svahu, tie prastaré príbehy mi vírili hlavou ako dym obradného ohňa ... Treba tá smutná rozprávka o tom, ako vznikli hviezdy. Jedného psa prichytili, ako kradne kukuričnú múku, a ľudia z kmeňa ho zpráskali. Pes sa rozbehol domov, k severu, a pritom hrozne vyl a z papule mu lietala múka až k nebu, kde sa kúzlom premenila v Mliečnu dráhu. Alebo tá o veľkom Kaneto, ktoré svojimi krídlami stvorilo hory a údolia. Alebo moje najobľúbenejšie o mladej žene- slnku, ktorá žila na východe, jej bratovi- mesiaci, ktorý žil na západe, a o červenom vtáčik kardinálovi, ktorý je dcérou slnka. Babičkine priezvisko totiž v preklade znamená práve "červený kardinál".
"Nie je to zvláštne? Som Redbirdová, takže dcéra slnka, a mením sa v nočnej príšeru." Uvedomila som si, že hovorím nahlas, a prekvapilo ma, ako slabo môj hlas znie. Slabo, ale napriek tomu sa slová rozliehaly s mnohonásobnou ozvenou, ako by som hovorila do vibrujúceho bubna.
Bubon ...
To slovo mi pripomenulo indiánska zhromaždenia, kam ma babička brávala, keď som bola malá. Len som na to pomyslela, ako by som tej spomienke vdýchla život - počula som rytmické dunenie obradných bubnov. Rozhliadla som sa, ale aj pred slabnúcim svetlom odchádzajúceho dňa som musela prižmúriť oči. Pálili ma a všetko som videla rozmazane. Vôbec nefúkalo, ale tiene skál a stromov ako by sa hýbali ... predlžovali ... naťahovali ku mne.
"Babi, ja mám strach ..." vyhŕkla som medzi dvoma drásavými záchvaty kašľa.
Duchov krajiny sa nemusíš báť, vtáčatko.
"Babi?" Naozaj som začula hlas, ktorý ma oslovil jej obľúbenú prezývkou, alebo to bola len ďalšia čudná ozvena, ktorá sa mi vynorila zo spomienok? "Babička!" vykríkla som znova, zastavila sa a pozorne načúvala, či mi odpovie.
Nič. Nič, len vietor.
U-no-le ... Mysľou mi ako polozabudnutý sen preletelo čerokézské slovo pre vietor.
Vietor? Počkať! Ešte pred chvíľou žiadny nefúkal, a zrazu som si musela pridržiavať šiltovku a druhou rukou odhŕňať z tváre divoko poletujúce vlasy. A potom som v tom vetre jasne začula zbor čerokézských hlasov, ktoré spievali do rytmu obradných bubnov. Cez závoj vlasov a sĺz som uvidela dym. Vdýchla som sladkú orechovú vôňu borovicového dreva, chuť táborových ohňov mojich predkov. Zakuckala som sa a zalapala po dychu.
Vtom som ich zacítila. Obklopovali ma, tvary na hranici viditeľnosti, chvejúce sa ako horúci vzduch vzlínajúci v lete z asfaltu. Cítila som, ako sa ku mne tlačia. Tancovali pôvabnými zložitými krôčikmi okolo tieňa čerokézského ohňa.
Pripoj sa k nám, u-we-TSI-a-ge-ya ... Pripoj sa k nám, dcéra ...
Čerokézšký duchovia ... topím sa vo vlastných pľúcach ... pohádala som sa s rodičmi ... môj starý život je nenávratne preč ...
To už bolo moc. Rozbehla som sa.
Učili sme sa v biológii, že v bezprostrednom ohrození života zaplavuje naše telo adrenalín, a asi je to pravda, pretože mi síce praskali pľúca a pripadalo mi, akoby som sa snažila dýchať pod vodou, ale posledné, najstrmší úsek som prebehla, ako by to bola nákupná galéria, kde rozdávajú zadarmo topánky.
Bez dychu som klopotala po chodníku vyššie a vyššie, chcela som utiecť tým strašidelným duchom, ktorí ma obklopovali ako hmla, ale miesto, aby som sa im vzdialila, norila som sa stále hlbšie do ich dymového tieneného sveta. Umieram? Vyzerá to takto? To preto vidím duchov? A kde je biele svetlo? Zaplavil ma des. Vyrazila som ešte rýchlejšie a roztiahola paže, ako by som tej hrôze mohla zahradiť cestu.
Koreň, ktorý trčal z udupanej hliny, som si vôbec nevšimla. Snažila som sa zmierniť pád rukami, ale bola som úplne dezorientovaná a úplne mi zlyhali reflexy. Udrela som sa priamo do hlavy. Prudko to zabolelo, ale za okamih už ma pohltila temnota.
Keď som sa prebrala, mala som divný pocit. Čakala som, že ma bude bolieť celé telo, zvlášť hlava a pľúca, ale namiesto toho mi bolo ... no ... dobre. Vlastne oveľa lepšie ako dobre. Žiadny kašeľ. Ruky aj nohy som mala úžasne ľahké, prehriate a máličko ma svrbeli, ako by bol chladný večer a ja sa práve ponorila do vane plnej horúcej vody s množstvom peny.
Čo to má znamenať?
Prekvapene som otvorila oči. Švihlo ma do nich svetlo, ale ako zázrakom to vôbec nebolelo. Skôr než ostré slnko to pripomínalo tlmenú žiaru sviečky a pustili sa odniekiaľ zhora. Myslela som, že sa ku mne jeho zdroj blíži, ale ako náhle som sa posadila, došlo mi, že je to inak. Svetlo sa neblížilo ku mne, ale ja k nemu!
Idem do neba! No, nechcem nikoho menovať, ale istých ľudí by to prekvapilo.
Pozrela som sa dole a uvidela svoje telo. Ležala som, alebo skôr ono ležalo ... vlastne ... skrátka ležalo nepríjemne blízko zrázu. Nehýbalo sa. Na čele malo šrám, z ktorého sa prúdom rinula krv a stekala do pukliny v skale. Červené kvapky padali do samého srdca útesu.
Neverili by ste, ako je to divné, pozerať sa na seba zhora. Nemala som strach. Ale mala by som mať, nie? Znamená to, že som mŕtva? Trebárs si teraz budem môcť lepšie prezrieť čerokézské duchy. Dokonca ani táto myšlienka ma nijako nevystrašila. Skôr som si pripadala ako púhy divák, ako keby sa ma to, čo sa deje, nijako netýkalo. (Niečo ako dievčatá, čo spí s každým na počkanie a sú pevne presvedčené, že neotehotnie ani nechytí žiadnu čiernu pohlavnú chorobu, ktorá im rozleptá mozog. Len počkajte, kde budú za desať rokov.)
Svet okolo mňa sa mi veľmi páčil, trblietal sa ako celkom nový, ale stále som sa nevedomky vracala pohľadom k svojmu telu. Zniesla som sa bližšie. Dýchala som trhane a plytko. Teda moje telo dýchalo, nie to ja, čo som teraz bola ja. (Žiarivý príklad metúceho použitia zámen.) To ja, čo bola tá druhá, vôbec nevyzerala dobre. Bola biela ako krieda a mala modrasté pery. Ty aha! Biela tvár, modrá pusa, červená krv! Ako by som bola nejaká vlastenka.
Zasmiala som sa a bolo to fantastické! Prisahám, že som videla svoj smiech, vznášal sa okolo mňa ako perie odfúknuté z púpavy, len nebolo biele, ale sladko modré ako cukrová poleva. Páni! Kto mohol tušiť, že si užijem toľko zábavy, keď sa udriem do hlavy a stratím vedomie? Napadlo ma, či to takto vyzerá, keď sa človek zhulý.
Modručké perie smiechu sa vytratilo a ja začula krištáľovo jasné zurčanie vody. Priplávala som ešte bližšie k svojmu telu a všimla si, že to, čo mi predtým pripadalo ako puklina v krajine, je v skutočnosti úzka rozsadlina. Zvuk vody vychádzal priamo z jej hlbín. Zvedavo som nakukla dolu a zo skaly sa ku mne vzniesla striebristá ozvena slov. Sústredila som sa a začula sotva znateľný strieborný šepot.
Zoey Redbirdová ... poď ku mne ...
"Babička!" zakričala som do priepasti. Moje slová boli žiarivo fialové a zvírili sa okolo mňa. "To si ty, babi?"
Poď ku mne ...
Strieborná farba predchádzajúcich slov sa premiešala s mojím fialovým hlasom a zmenila sa v jasne levanduľovú. To musí byť znamenie! Babička Redbirdová ma rovnako ako duchovný sprievodcovia, v ktorých Čerokézovia veria už celé stáročia, vyzývala, aby som išla za ňou do vnútra skaly.
Bez váhania som povedala svojej duši zletieť do rozsadliny. Riadila som sa pramienkom krvi a striebornou stopou babičkinho šepotu, až som sa ocitla v jaskynnom priestore s hladkým dnom. Uprostred bublal potôčik, z ktorého vzlínali viditeľné zvonivé čriepky zvuku, lesklé a priesvitné ako sklo. Spoločne s červenými kvapkami mojej krvi ožarovali jaskyňu mihotavým svetlom vo farbe suchého lístia. Mala som chuť sadnúť si k zurčiacemu potôčiku, pohladiť vzduch a pohrať sa so zvukmi, ale vtom sa znova ozval hlas.
Zoey Redbirdová ... nasleduj ma a nájdeš svoj osud ...
Zamierila som pozdĺž potôčika za volaním tej ženy. Jaskyňa sa zužovala, až sa zmenila v klenutý tunel. Stáčal sa do pozvoľnej špirály a náhle končil múrov pokrytý vyrytými symbolmi, ktoré mi pripadali dôverne známe a zároveň úplne cudzie. Zmätene som hľadela na pramienok vody, ktorý mizol v pukline v stene. Čo teraz? Mám sa pretiahnuť za ním?
Otočila som sa. Okrem tancujúceho svetla za mnou nič nebolo. Potom som sa obrátila späť a trhla sebou, akoby som dostala ranu elektrickým prúdom. No toto! Pred múrom zrazu sedela nejaká žena! Mala na sebe biele šaty so strapcami, pošité korálkami, ktoré tvorili rovnaké symboly, aké boli na stene za ňou. Bola neuveriteľne krásna, mala dlhé rovné vlasy, tak čierne, že vyzerali, ako by v nich mala modrej a fialovej melíry. Ako havranie krídla. Keď prehovorila, jej plné pery sa usmialy a vzduch medzi nami sa naplnil striebornou energiou jej hlasu.
Tsi-lu-gi U-we-TSI a-ge-hu-tsa. Vitaj, dcéra. Viedla si si dobre.
Hovorila čerokézsky, ale aj keď som ten jazyk v posledných rokoch pozabudla, rozumela som jej.
"Vy nie ste babička!" vyhŕkla som. Pripadala som si neohrabane a nepatrične. Moje fialové slová sa spojili s jej a vzduch okolo nás rozkvitol podivuhodnými trblietavými levanduľovými vzormi.
Jej úsmev pripomínal východ slnka.
Nie, dcéra, nie som, ale poznám Sylviu Redbirdovou veľmi dobre.
Zhlboka som sa nadýchla. "Som mŕtva?"
Bála som sa, že sa mi začne smiať, ale neurobila to. V tmavých očiach mala nežný a starostlivý výraz.
Nie, u-we-TSI-a-ge-ya. Ku smrti máš veľmi ďaleko, to sa len tvoja duša na nejaký čas oslobodila, aby mohla vstúpiť do ríše Nunne'hi.
"Kmeňa duchov!" Rozhliadla som sa a zapátrala medzi tiene po lícach a siluetách.
Babička ti dala dobré vzdelanie, us-ti Do-tsu-wa ... vtáčatko. V tebe sa jedinečným spôsobom miešajú staré tradície s novým svetom - starodávna indiánska krv s pulzom tých odinakiaľ.
Z jej slov ma mrazilo a zároveň polievalo horúco. "Kto ste?" opýtala som sa.
Poznajú ma pod mnohými menami ... Meniace sa žena, Gaia, A'akuluujjusi, Kuan Jin, Pavúčou pramatkou, dokonca aj Zornička...
Ako postupne hovorila jednotlivé mená, menila tvár a jej moc ma ohromovala. Zjavne si to všimla, pretože sa odmlčala, znova sa na mňa krásne usmiala a vrátila sa k podobe, v ktorej som ju uvidela prvýkrát.
Ale ty, vtáčatko, dcéra moja, ma smieš oslovovať menom, pod ktorým ma pozná súčasný svet. Nyx.
"Nyx." Zmohla som sa sotva na šepot. "Upíria bohyňa?"
V skutočnosti ma ako matku nekonečnej noci začali uctievať starí Gréci, ktorí prešli premenou. Už celé generácie s potešením nazývam ich potomkov svojimi deťmi. A v tvojom svete týmto deťom naozaj hovoríte upíri. Prijmi to meno, u-we-TSI-a-ge-ya, nájdeš v ňom svoj osud.
Ucítila som, že znamenie na mojom čele páli, a naraz mi bolo do plaču. "Ja - nerozumiem tomu. Nájdem svoj osud? Ja chcem len nájsť nejaký spôsob, ako si poradiť so svojím novým životom - dať všetko do poriadku. Iba chcem niekam patriť. Myslím, že na hľadanie svojho osudu ešte nemám."
Tvár bohyne opäť znežnela, a keď znova prehovorila, znelo to ako hlas mojej mamy, ale bol ešte oveľa materinskejší, ako by do svojich slov pridala štipku všetkej materskej lásky sveta.
Ver si, Zoey Redbirdová. Označila som ťa, si moja. Budeš prvou skutočnou
u-we-TSI-a-ge-ya v-hna-i Sv-no-yi - dcérou Noci - tejto éry. Si výnimočná. Keď si to plne uvedomíš, časom pochopíš, že sa v tvojej jedinečnosti skrýva moc. Spája sa v tebe čarovná krv dávnych vedení a starších s vzhľadom a porozumením modernému svetu.
Bohyňa vstala a ladne ku mne vykročila. Jej hlas kreslil do vzduchu okolo nás striebristé symboly moci. Keď ku mne prišla, zotrela mi slzy a vzala moju tvár do dlaní.
Zoey Redbirdová, dcéra Noci, volám ťa svojimi očami a ušami pre súčasný svet, ktorý sa snaží nájsť rovnováhu medzi dobrom a zlom.
"Ale ja mám šestnásť! Neviem ani pralelne parkovať! Nemôžem byť vašimi očami a ušami, nezvládnem to!"
Len sa mierne usmiala. Si staršia, než by sa podľa veku mohlo zdať, vtáčatko. Ver si a sama prídeš na to, čo máš robiť. Ale jedno si pamätaj: temnota nie je vždy to isté čo zlo a rovnako tak svetlo nie je vždy poslom dobra.
Potom sa bohyňa Nyx, pradávne vtelenia noci, sklonila a pobozkala ma na čelo. A ja som ten deň už tretíkrát stratila vedomie.