Môj otčim John Heffer vyzerá na prvý pohľad ako pohodový, vcelku normálny pán. Keď s mamou začali chodiť, začula som raz jej kamarátky, ako hovoria, že je "pekný muž" a "šarmantný chlapík". To bolo na začiatku. Mama teraz pochopiteľne má úplne iné kamarátky, také, ktoré dotknutému, peknému a šarmantnému chlapíkovi pripadajú vhodnejšie ako partia zábavných nezadaných žien, s ktorými sa priatelila skôr.
Nikdy som ho nemala rada. Fakt. Nehovorím to len preto, že teraz ho nemôžem ani cítiť. Hneď od prvého dňa som o ňom jedno vedela, že to iste hrá. Hrá sa na pohodára. Hrá sa na dobrého manžela. Dokonca aj na dobrého ocka.
Vyzerá ako každý chlap vo fotrovskom veku. Má tmavé vlasy, štíhle nohy a rastie mu pupok. Jeho oči sú vážne okná do duše: studené a odporne hnedé.
Keď som vošla do obývačky, stál pri pohovke. Mama sedela v jej rohu ako kôpka nešťastia a držala ho za ruku. Oči mala začervenané a vlhké. Super. Bude sa hrať na ukrivdenú hysterickú matku, to viem bezchybne.
John sa ma pokúsil prebodnúť prísnym pohľadom, ale príliš ho rozptyľovalo moje znamenie. Znechutene skrivil tvár.
"Choď preč odo mňa, satanáš!" zacitoval z biblie tónom, ktorému osobne hovorím "kazateľský".
"Ja nie som satanáš, ale Zoey," povedala som s povzdychom.
"Nebuď sarkastická, toto je vážna vec," okríkla ma mama.
"Nechaj to na mne, miláčik," povedal otčimovsky a neprítomne ju potľapkal po ramene. Potom sa obrátil ku mne. "Varoval som ťa, že tvoje zlé správanie a chybný prístup k životu sa ti vypomstí. Vôbec ma neprekvapuje, že na moje slová došlo takto skoro."
Zavrtela som hlavou. Presne toto som čakala. Úplne presne toto, ale rovnako to bol šok. Všetci na svete vedia, že premena sa nedá ničím privolať alebo spôsobiť. Všetky tie historky, že keď vás uhryzne upír, umriete a premeníte sa tiež, sú len výmysly. Vedci sa už celé roky snažia prísť na to, čo odštartovalo celý tento reťazec fyzických zmien, ktorý končí premenou v upíra. Keby na to totiž prišli, dokázali by na vampírizmus nájsť liek a proces zvrátiť, alebo by aspoň vyrobili vakcínu. Zatiaľ sa im to nepodarilo. Avšak John Heffer, môj otčim, to rozriešil ľavou zadnou - túto fyziologickú premenu u mládeže zapríčiňuje zlé správanie, zvlášť také ako moje, to znamená sem tam nejaká lož, pár vražedných myšlienok a dráždivých poznámok namierených na rodičov plus celkom nevinná túžba po Ashtonovi Kutcherovi ( ktorý má rovnako k mojej smole radšej staršie ženy). Páni! Nie je on naozajstný génius?
"Nie je to moja vina," zmohla som sa konečne na reakciu. "Nemením sa preto, že som niečo urobila. Proste sa to ľuďom stáva samo od seba. Zhodujú sa na tom všetci vedci na našej planéte."
"Vedci nevedia všetko. Nekráčajú po cestách božích."
Len som na neho zízala. Je starším cirkvi veriacich a desne si na tej pozícii zakladá. Práve to bola jedna z vecí, ktoré k nemu mamu priťahovali, a čisto z logického hľadiska som ju chápala. Keď sa stanete starším Cirkvi, znamená to, že ste úspešný človek. Mal dobrú prácu. Pekný dom. Dokonalú rodinu. Teoreticky sa dalo predpokladať, že bude robiť všetko správne a veriť v správne veci. Na papieri vyzeral ako skvelý kandidát na nového manžela a otca. Smola že na tom papieri pár vecí chýbalo. Takže teraz samozrejme vytiahol najväčší tromf a vmietol mi do tváre boha. Stavila by som svoje milované baleríny Steve Madden, že boha to štve úplne rovnako ako mňa.
Skúsila som to ešte raz. "Brali sme to v biológii. Je to fyziologická reakcia, ku ktorej dochádza v tele niektorých ľudí v období puberty, keď sa u nich zvýši hladina hormónov." Chvíľku som usilovne spomínala a bola som na seba hrozne pyšná, že si pamätám látku z minulého roka. "U niektorých ľudí hormóny spustia niečo v. .. v. .." Skoro sa mi zavaril mozog, ale prišla som na to. "... V jednom balastnom úseku DNA a to odštartuje premenu." Usmiala som sa, nie na Johna, ale z radosti nad tým, že som si dokázala vybaviť učivo, ktoré sme preberali pred niekoľkými mesiacmi. Ako náhle otčim zaťal zuby, došlo mi, že ten úsmev bol chyba.
"Božia múdrosť má väčšiu váhu ako veda, ak tvrdíš niečo iné, je to rúhanie, mladá dáma."
"Nehovorím predsa, že vedci sú múdrejší ako boh!" Bezradne som rozhodila rukami a pokúsila sa potlačiť kašeľ. "Len sa ti to snažím vysvetliť."
"Nepotrebujem, aby mi niečo vysvetľovalo šestnásťročné dievča."
No, keďže, že mal na sebe svoje najohavnejšie nohavice a úplne príšernú košeľu, evidentne by mu pár rád od pubertiačky prospelo, ale usúdila som, že poukazovať na jeho neprehliadnuteľné nedostatky v oblasti módy teraz nie je najlepší nápad.
"Ale John, miláčik, čo s ňou budeme robiť? Čo povedia susedia?" Mama ešte o odtieň zbledla a prehltla vzlyky. "Čo povedia ľudia na nedeľnom zhromaždení veriacich?"
Už som otvárala ústa, ale on sa na mňa nahnevane pozrel a predbehol ma. "Urobíme to, čo by v takej situácii mala urobiť každá dobrá rodina. Odovzdá sa bohu."
Pošlú ma do kláštora? Bohužiaľ som sa práve zmietala v ďalšom záchvate, takže som otčima nemohla zaraziť.
"A zatelefonujeme doktorovi Asherovi. On už bude vedieť, ako si s niečím takým poradiť."
Super. Nádhera. Zavolá rodinného psychológa, muža s kamennou tvárou. Som celá vedľa.
"Linda, zavolaj na jeho pohotovostné číslo a potom bude myslím najlepšie obvolať bratov a sestry, aby sa za nás modlili. Zariaď tiež, aby k nám prišli ostatný starší."
Mama prikývla a už sa chystala vstať, ale hneď sa zase žuchla späť na gauč, pretože som vybuchla: "Čože? Vy zavoláte psychológa, ktorý nemá o puberte ani potuchy, a ešte sem pritiahnete všetky tie zatrpknuté staršie? Máte snáď pocit, že sa ma pokúsi pochopiť? Jasne že nie! neviete, že musím odísť? Ešte dneska? " Ďalší záchvat kašľa bol naozaj desivý, znelo to, ako keby sa mi pretrhli pľúca, a hrozne to bolelo. "Vidíte? Bude mi čím ďalej horšie, keď sa rýchlo nedostanem k. .."
Zaváhala som. Prečo je to tak ťažké vysloviť "k upírom"? Pretože to znie hrozne cudzo, hrozne definitívne - a kdesi v hĺbke srdca som vedela, že tiež hrozne úžasne. "Musím odísť do Školy noci."
Mama nadskočila a ja som si chvíľku vážne myslela, že sa postaví na moju stranu. Potom ju John majetnícky objal okolo ramien. Žmurkla k nemu, a keď sa obrátila späť ku mne, v očiach sa jej zračilo niečo ako ľútosť. Povedala ale samozrejme presne to, čo si John prial. "Zoey, keď zostaneš ešte jednu noc doma, tak ti to predsa neublíži, nie?"
"Iste že nie," prisvedčil. "Doktor Asher nepochybne usúdi, že k nám musí osobne zájsť, a v jeho prítomnosti sa jej nemôže nič stať." Rádovo láskyplne ju poklepal po ramene, ale v jeho hlase nebola po láskavosti ani stopa. Znelo to skôr slizko.
Pozrela som na mamu. Oni ma odtiaľto nepustia. Rozhodne nie dneska, a možno nikdy, alebo aspoň kým si pre mňa nepríde záchranka. Zrazu mi došlo, že tu nejde len o mojej znamenie a o to, že sa mi od základov zmenil život. Išlo o to, kto bude mať navrch. Keď ma pustia, nebude to pre nich strata, ale prehra. Utešovala som sa, že mama ma možno naozaj nechce stratiť, ale u Johna som si bola istá - ten nechcel prehrať. Jediné, čo by stratil, je jeho prevzácna autorita a ilúzie perfektnej rodinky. Presne ako rozprávala mama - čo by povedali susedia a ľudia na nedeľňajšom zhromaždení? Musia túto ilúziu zachovať za každú cenu, aj keď to znamená nechať ma pomaly umierať, no, proste sa nedá nič robiť.
Ja som ale niečo robiť chcela.
Pochopila som, že je načase vziať veci do vlastných rúk (koniec koncov sú na to pripravené, na manikúru chodím pravidelne).
"Dobre," povedala som. "Zavolajte doktora Ashera. Obvolajte bratov a sestry. Ale mohla by som si zatiaľ ísť ľahnúť, než prídu?" Aby som dodala svojim slovám váhu, poriadne som zachrčala.
"Samozrejme, zlatíčko," vyhŕkla mama a zjavne sa jej uľavilo. "Určite ti bude lepšie, až si trochu odpočinieš." Vyvinula sa z Johnovho pánovitého objatia, usmiala sa a zovrela ma v náruči. "Nemám ti priniesť Coldrex?"
"Nie, to nemusíš." Na sekundu som sa k nej pritúlila a hrozne moc som si priala, aby všetko bolo ako pred tromi rokmi, aby bola stále moja a stála vždy na mojej strane. Potom som sa zhlboka nadýchla a odstúpila od nej. "To nemusíš," zopakovala som.
Pozrela sa na mňa a kývla. Jej oči mi hovorili, že ju to všetko mrzí, ale nahlas to vysloviť nemohla.
Otočila som sa k nim chrbtom a zamierila do svojej izby. Otčim za mnou ešte zavolal: "A buď tak láskavá a skús si tú vec na čele zapudrovať alebo niečo."
Ani som sa nezastavila. Proste som šla ďalej. A neplakala som.
Toto si budem pamätať, hovorila som si v duchu dôrazne. Budem si pamätať, ako hrozne som sa kvôli nim dneska cítila. A až budem mať strach, budem sama, nech sa proste stane čokoľvek, čo sa teraz musí stať, spomeniem si, že nič nemôže byť horšie ako trčať tu. Nič na svete.