"Koľko je hodín?"
Išli sme úzkou chodbou, ktorá sa mierne stáčala. Múry boli zo zvláštnej kombinácie tmavého kameňa a hrubých tehál. V pravidelných rozstupoch viseli z čiernych železných hákov staromódne plynové lampy. Vydávali mäkké žlté svetlo, ktoré bolo našťastie k mojim očiam veľmi milosrdné. V chodbe neboli okná a celú cestu sme nikoho nestretli (aj keď som sa stále nervózne pozerala a predstavovala si, ako asi budú vyzerať upírie dievčatá a chlapci).
"Sú skoro štyri ráno, a to znamená, že pred hodinou skončilo vyučovanie," povedala Neferet, a keď videla môj totálne šokovaný výraz, pousmiala sa. "Výučba začína v osem večer a končí o tretej ráno," vysvetlila. "Učitelia potom do pol štvrtej poskytujú študentom konzultácie. Telocvičňa je otvorená do svitania. Až dokončíš premenu, presný čas východu slnka vycítiš automaticky, ale do tej doby ho nájdeš napísaný v každej učebni, spoločenskej miestnosti a ďalších spoločných priestoroch vrátane jedálne, knižnice a telocvične . Nyktin chrám je samozrejme otvorený dvadsať štyri hodín denne, ale oficiálne obrady sa konajú dvakrát týždenne po vyučovaní. Najbližšie bude obrad zajtra. "Pozrela na mňa a usmiala sa ešte láskavejšie. "Teraz ti určite pripadá, že je toho na teba moc, ale rýchlo si zvykneš. Navyše ti okrem mňa pomôže aj tvoja spolubývajúca."
Už som otvárala ústa a chcela sa jej na niečo opýtať, keď sa v chodbe objavila ryšavá chlpatá guľa a úplne nečujne, bez varovania skočila kňažke do náručia. Šklbla som sebou a trochu vykvíkla - a hneď som si pripadala ako úplné pako. Tá ryšavá chlpatá guľa totiž nebol žiadny bubák ani nič podobného, ale obrovskú mačka.
Neferet so smiechom poškrabala guľu za ušami. "Zoey, toto je Skylar. Číhať tu a vrhať sa na mňa zo zálohy je jeho koníček."
"To je ten najväčší kocúr, akého som kedy videla." Natiahla som k nemu ruku, aby si ma mohol očuchať.
"Pozor, hryzie."
Chcela som ucuknúť, ale Skylar si začal trieť hlavu o moje prsty. Zadržala som dych.
Neferet naklonila hlavu k strane, ako by vo vetre počula hlasy. "Páčiš sa mu, a to je veľmi nezvyčajné. Nikoho okrem mňa rád nemá. Dokonca z tejto časti areálu vyháňa aj všetky ostatné mačky. Je to hrozný tyran," zahmkala nežne.
Opatrne som Skylara poškrabala za ušami ako jeho pani. "Mám mačky rada," podotkla som ticho. "Dokonca som jednu mala, ale keď sa mama znovu vydala, musela som ju dať do útulku na adopciu. John, jej nový manžel, nemá mačky rád."
"Zo skúsenosti môžem povedať, že podľa toho, aký má človek vzťah k mačkám a aký vzťah majú naopak ony k nemu, sa dá výborne odhadnúť charakter."
Pozrela som do jej zelených očí a hneď mi bolo jasné, že o skrytých rodinných vzťahoch vie oveľa viac, ako dáva najavo. Vytušila som v nej spriaznenú dušu a vďaka tomu zo mňa spadla troška nervozity. "Máte tu veľa mačiek?"
"Áno. Sprevádzajú upírov odnepamäti."
Vlastne to pre mňa nebola žiadna novinka. Vo svetových dejinách nám pán Shaddox (lepšie známy pod prezývkou Fuňák, ale to len medzi nami!) Vykladal, že ľudia kedysi mačky zabíjali, pretože verili, že môžu za premenu. No povedzte, taká hlúposť. To len dokazuje, aký sú ľudia hlúpi ... povedala som si v duchu a zrazu sa zarazila. Úplne ma vydesilo, že automaticky premýšľam o ľuďoch, ako by boli iný druh ako ja.
"Mohla by som si tiež jednu zaobstarať?" opýtala som sa.
"Keď si ťa nejaká tunajšia mačka vyberie, budeš jej patriť."
"Vyberie?"
Neferet sa usmiala a pohladila Skylara. Ten zavrel oči a začal hlasno priasť. "Mačky si nás vyberajú, nie sme ich majitelia." Kocúr chcel zrejme tento fakt názorne predviesť, pretože zoskočil na zem, nafúkaný šklbol chvostom a zmizol za ohybom chodby.
Veľkňažka sa rozosmiala. "Vážne je hrozný, ale ja ho milujem. Asi by som ho milovala aj nebyť daru, ktorým ma obdarila bohyňa."
"Daru? Skylar je dar od bohyne?"
"Svojím spôsobom áno. Každá Veľkňažka má nejaké nadanie - ty by si tomu skôr asi povedala nadprirodzená sila - ktorú dostala od bohyne. Je to jedna z vecí, podľa ktorých sa kňažky spoznajú. Môžu to byť neobvyklé spôsoby vnímania, napríklad čítanie myšlienok alebo veštecké vízie , ktoré umožňujú predpovedať budúcnosť. Nadanie sa ale môže vzťahovať aj k materiálnemu svetu, ako treba zvláštne spojenie s niektorým zo štyroch živlov alebo so zvieratami. Ja som od bohyne dostala dva dary. Po prvé mám nadanie pre mačky, som s nimi spojená putom, ktoré je aj pre upíra nadštandardné. A potom ma Nyx obdarila ešte liečiteľským talentom. " Usmiala sa. "To preto viem, že už si zase skoro zdravá, povedal mi to môj dar."
"Páni, to je fantastické." Na nič lepšie som sa nezmohla. Za uplynulý deň sa toho stalo toľko, že sa mi z toho točila hlava.
"Poď, dovediem ťa do tvojej izby. Určite máš hlad a si unavená. Večera bude -" naklonila hlavu k strane, ako by jej niekto šeptom hovoril, koľko je, "- za hodinu." Vševedúco sa na mňa usmiala. "Upíri vždy vedia, koľko je hodín."
"To je tiež super."
"Toto je ešte len špička ľadovca, moje milé mláďa."
Dúfala som, že jej metafora neveští nejakú katastrofu v štýle potopenie Titanicu. Išli sme chodbou ďalej a mňa začudovala o divných vnútorných hodinách a tak. Potom som si spomenula, na čo som sa chcela spýtať, kým značne chatrnú niť mojich myšlienok pretrhol Skylar.
"Počkať. Vy ste hovorila, že vyučovanie začína v osem. Večer?" No, zvyčajne nie som takto tupá, ale občas mi pripadalo, že na mňa hovorí nejakým cudzím jazykom. Robilo mi dosť problémy všetkému rozumieť.
"Keď sa nad tým poriadne zamyslíš, pochopíš, že nočné výučba je úplne logická vec. Nepochybne vieš, že ani upíri, ani mláďatá na priamom slnku neexplodujú alebo niečo podobné, to sú všetko výmysly, ale svetlo nám jednoducho nerobí dobre. Že ti už dnes bolo na dennom svetle nepríjemne? "
Prikývla som. "Nepomohli mi ani moje Maui Jimy." Hneď som si pripadala, ako že vravím hlúposti, a tak som rýchlo dodala: "Maui Jim je značka slnečných okuliarov."
"Iste, Zoey," odvetila Neferet trpezlivo. "Ja sa v slnečných okuliaroch vyznám. Dokonca veľmi dobre."
"Preboha, prepáčte, ja ..." Zarazila som sa a napadlo ma, či tu nie je zakázané brať božie meno nadarmo. Neferet je Veľkňažka a znamenie svojej bohyne nosia evidentne s hrdosťou. Neurazila som ju? Zatratene, nedotkla som sa Nykty? Preboha. A čo "zatratene"? Je to moja obľúbená kliatba. (Úprimne povedané, jediná, ktorú bežne používam.) Smiem také slová vôbec ďalej hovoriť? Veriaci hlásajú, že upíri uctievajú falošnú bohyňu a že sú sebecké stvorenia temnôt, ktoré sa zaujímajú len o peniaze, prepych a krv, a preto budú všetci isto iste zatratení. Mala by som si asi dávať pozor, čo hovorím a aké slová ...
"Zoey."
Zdvihla som oči a zistila, že Neferet na mňa pátravo a ustarostene hľadí. Zjavne sa mi už chvíľu márne snažila niečo povedať, ale mňa viedla tá uhodená vnútorná samovrava a nepočúvala som ju.
"Prepáčte," vyhŕkla som znova.
Zastavila, položila mi ruky na ramená a otočila si ma tvárou k sebe. "Zoey, prestaň sa neustále ospravedlňovať. Nezabúdaj, že v tvojej situácii sme boli všetci. Aj pre nás bolo toto všetko raz nové. Vieme, aké to je - strach z premeny, ten šok, že sa tvoj život vydal smerom, ktorý je pre teba úplne cudzí. "
"A nemôžem s tým vôbec nič robiť," doplnila som ticho.
"To tiež. Zlepší sa to. Až sa z teba stane dospelý upír, budeš mať zase život vo svojich rukách. Budeš rozhodovať sama za seba, robiť si, čo budeš chcieť, pôjdeš cestou, ktorou ťa povedie tvoje srdce, tvoja duša a tvoje nadanie. "
"Ak sa zo mňa stane dospelý upír."
"Stane, Zoey."
"Ako si tým môžete byť tak istá?"
Uprela oči na moje plne vyfarbené znamenie. "Nyx si ťa vyvolila. K čomu, to nevieme. Ale jasne ťa označila svojim znamením. Keby chcela dopustiť, aby si zlyhala, nevyvolila by ťa."
Spomenula som si, čo mi bohyňa hovorila. Zoey Redbirdová, dcéra Noci, volám ťa svojimi očami a ušami pre súčasný svet, ktorý sa snaží nájsť rovnováhu medzi dobrom a zlom. Rýchlo som odbočili pohľadom a zúfalo som si želala vedieť, prečo mi inštinkt stále napovedá, aby som o svojom stretnutí s Nykty mlčala.
"Je to ... Bolo toho na jeden deň proste moc."
"To rozhodne áno, zvlášť na prázdny žalúdok."
Znovu sme vykročili chodbou, keď zazvonil mobil a ja som sa strhla. Neferet vzdychla, ospravedlňujúco sa na mňa usmiala a vytiahla z vrecka malý telefón.
"Neferet," ohlásila sa. Chvíľku počúvala, potom nakrčila čelo a prižmúril oči. "Nie, dobre, že ste mi zavolali. Vrátim sa a pozriem sa na ňu." Ukončila hovor. "Ospravedlňujem sa, Zoey. Jedna dievčina si dnes zlomila nohu a necíti sa dobre. Musím sa vrátiť a zistiť, či sa jej stav nezmenil. Bež ďalej touto chodbou a drž sa stále vľavo, dôjdeš k hlavnému vchodu. Nemôžeš ho minúť, sú to veľké dvere z veľmi starého dreva. Vonku je hneď vedľa nich kamenná lavička, tam na mňa môžeš počkať. Nebude to trvať dlho. "
"Jasné, v pohode." Ale hovorila som už do prázdna, Neferet zmizla za ohybom chodby. Povzdychla som si. Nemala som práve dobrý pocit z toho, že som sama niekde, kde sa to hemží upírmi a ich mláďatami. Teraz keď kňažka odišla, mihotavé svetlo lampy už mi vôbec nepripadalo prívetivé. Pôsobilo trochu strašidelne a vrhalo na staré kamenné múry prízračné tiene.
Nechcela som ale zbytočne panikáriť, a tak som sa pomaly vydala vpred. Za chvíľu už som ľutovala, že tu okrem mňa nikto nie je, aj keby to treba zahodí upíri. Vládlo tú veľmi veľké ticho. Ponuré ticho. Narazila som na pár odbočiek doprava, ale podľa Neferetiných inštrukcií som sa držala vľavo. Vlastne som sa doprava radšej ani nepozerala, pretože v bočných chodbách bola tma ako vo vreci.
Do jednej odbočky som ale bohužiaľ nakukla. No, náhodou som na to mala pádny dôvod. Niečo som odtiaľ počula. Konkrétne smiech. Tichý dievčenské smiech, z ktorého mi bohvieprečo prebehol mráz po chrbte. Zastavila som sa a zadívala sa tam. Pripadalo mi, že sa v šere niečo hýbe.
Zoey ... zašepkal odtiaľ nejaký hlas.
Prekvapene som zažmurkala. Vážne som začula svoje meno, alebo sa mi to len zdalo? Ten hlas znel tak nejako povedome. Že by znovu Nyx? Volá ma bohyňa? Bála som sa, ale zároveň som bola zvedavá. So zatajeným dychom som podišla kúsok do postrannej chodby.
Tá sa ľahko stáčala, a akonáhle som uvidela, čo sa za ohybom deje, automaticky som sa zastavila a pritisla k stene. Kúsok odo mňa boli vo výklenku dvaja ľudia. Najskôr mi nedochádzalo, čo robia, ale potom mi to zacvaklo.
Mala som odtiaľ okamžite zmiznúť. Mala som sa tichučko odplížiť a snažiť sa na ten pohľad naveky zabudnúť. Ale neurobila som samozrejme ani jedno. Nohy mi zrazu tak oťaželi, že som sa nemohla ani pohnúť. Nezostávalo ako sa pozerať ďalej.
Ten muž ... potom som si v ďalšom návale šoku uvedomila, že to nie je muž, ale ešte chlapec, nanajvýš o rok starší ako ja. Opieral sa o kamennú stenu, zakláňal hlavu a lapal po dychu. V šere som mu poriadne nevidela do tváre, ale aj tak som spoznala, že je moc pekný.
Potom sa znova ozval ten zadýchaný zvonivý smiech a ja som zišla pohľadom k nemu.
Kľačala pred ním. Rozoznával som len to, že je blond. Vlasy mala tak bohaté, že pripomínali nejaký starodávny závoj. Prešla chalanovi rukami po stehnách.
Bež! Kričal na mňa vnútorný hlas. Vypadni odtiaľto! Už som sa chystala o krok cúvnuť, ale potom ten chalan prehovoril a ja som stuhla ako primrznutá.
"Nie!"
Vykulila som oči, pretože som si chvíľu myslela, že to hovorí mne.
"Ale choď, predsa nechceš, aby som prestala."
Hrozne sa mi uľavilo. Hovoril to tej babe, nie mne. Vôbec nevedia, že tam som.
"To teda chcem." Znelo to, ako keď cedí slová cez zaťaté zuby. "Vstaň."
"Páči sa ti to, priznaj si to. A priznaj si tiiež, že o mňa stále stojíš."
Úplne priadla a snažila sa byť sexy, ale v jej hlase som rozoznala stopu prosebného tónu. Evidentne bola dosť zúfalá. Pohla prstami a ja som udivene vyvalila oči, pretože mu zišla ukazovákom dole po stehne a prerezala mu džínsy nechtom ostrým ako nôž. Z trhliny sa vyrinula krv, voňavá červená a šokujúca.
Vôbec som to nechcela a bolo mi z toho zle, ale pravda je taká, že sa mi v puse začali zbiehať sliny.
"Nie!" vyštekol, chytil ju za ramená a pokúsil sa ju odstrčiť.
"Ale, prestaň si na niečo hrať." Znovu sa zasmiala, znelo to zlomyseľne a sarkasticky. "Sám najlepšie vieš, že patríme navždy k sebe." Naklonila sa a tu trošku krvi olízala.
Zachvela som sa. Proti mojej vôli ma to fascinovalo.
"Nechaj ma!" Stále sa ju snažil odstrčiť. "Nechcem k tebe byť hrubý, ale už ma fakt začínaš štvať. Čo to nechápeš? Toto už robiť nebudeme. Nestojím o teba."
"Stojíš! Vždy o mňa budeš stáť!" Rozopola mu rázporok.
Tu vážne nemám čo robiť. Toto by som vôbec nemala vidieť. Odtrhla som pohľad od krvi na jeho stehne a o krok cúvla.
Chlapec zdvihol oči. Uvidel ma.
A potom sa stalo niečo fakticky veľmi divné. Naše oči sa akoby dotkli. Nedokázala som sa odvrátiť. To dievča ako by tam zrazu vôbec nebolo, boli sme v tej chodbe sami, len my dvaja a sladká, nádherná vôňa jeho krvi.
"Tak ty o mňa nestojíš? Mne to tak rozhodne nepripadá," zapriadla zlovoľne.
Úplne nevedno jak som začala vrtieť hlavou. "Nie!" vykríkol znova a pokúsil sa ju odstrčiť, aby mohol vyraziť ku mne. Odtrhla som od neho oči a potácajúc ustúpila dozadu.
"Nie," zopakoval. Teraz už som vedela iste, že to hovorí mne a nie jej. Blondíne to v tej chvíli došlo tiež. Vykríkla, vlastne skôr zavrčal ako divoká šelma, a prudko sa otočila. Strnulosť zrazu pominula a ja sa dala na útek.
Čakala som, že ma budú prenasledovať, a tak som sa nezastavila, kým som nebola u tých obrovských dverí, ktoré mi opísala Neferet. Oprela som sa o studenej drevo a snažila sa nefňukať ako lokomotíva. Nechcela som prepočuť zvuk ich krokov.
Čo si počnem, čo ma naozaj naháňa? V hlave mi znova pulzoval bodavá bolesť, bola som vyčerpaná a k smrti vydesená. A totálne, absolútne zhnusená.
Jasne, viem, čo je orálny sex. Myslím, že v Amerike nie je jediný teenager, ktorý by to nevedel, a všetci tiež tušíme, čo si o nás myslia dospelí - že je pre dnešné dievčatá rovnako normálne ho chalanovi vyfajčiť, ako pre vtedajšie bývalo dávať chlapcom žuvačky (alebo treba lízanky, aj keď to je trošku dvojzmyselnosť). Takže aby bolo jasno: to sú kecy a takéto názory ma štvú. Jasne že niektorým dievčatám to pripadá "cool". Ale to sú husi. Tie z nás, ktoré majú normálne mozgové funkcie, vedia, že nechať sa takto sprosto zneužívať cool nie je.
Aby som to zhrnula, teoretickú znalosť orálneho sexu mám. Ale rozhodne som ho nikdy naozaj nevidela. Preto som bola tak v šoku. Lenže to, čo tá blondína robila, vlastne nebolo zas tak hrozné v porovnaní s tým, ako som ja zareagovala na krv.
Chcela som si tiež liznúť.
A to jednoducho nie je normálne.
No, a po druhé tu máme ten divný pocit, keď sa naše oči stretli. Čo to ako malo znamenať?
"Zoey, si v poriadku?"
"Zatratene!" vykríkla som a nadskočila. Za mnou stála Neferet a dosť nechápavo na mňa pozerala.
"Tebe nie je dobre?"
"Ja ... mne ..." Myšlienky mi vírili hlavou ako mory. Nezamýšľala som jej vykladať, čo som práve videla. "Tá hlava ma vážne veľmi bolí," vypravila som zo seba nakoniec. Neklamala som. Bolela ako čert.
Ustarostene zvraštila obočie. "Ukáž, pomôžem ti." Ľahko sa dotkla série stehov na mojom čele. Zašepkala niečo v jazyku, ktorému som nerozumela. Jej ruka zrazu začala hriať a to teplo, ktoré vydávala, ako by bolo tekuté a vsakovala sa mi do kože. Zavrela som oči a vzdychla úľavou, pretože bolesť ustúpila.
"Lepšie?"
"Áno," zašepkala som takmer nečujne.
Stiahla ruku a ja som otvorila oči. "Po tomto už by sa tá bolesť nemala vrátiť. Nechápem, prečo znenazdajky takto zosilnela."
"Ja tiež nie, ale už je to dobré," povedala som rýchlo.
Mlčky a pátravo sa na mňa zadívala a ja som zadržala dych. Po chvíli sa opýtala: "Niečo ťa rozrušilo?"
Prehltla som. "Mám trošku strach z toho, že prvýkrát uvidím novú spolubývajúcu." Technicky vzaté to nebola lož. Síce ma práve toto nerozrušilo, ale strach som z toho mala.
Neferet sa láskavo usmiala. "Všetko bude dobré, Zoey. Teraz ti ukážem, ako budeš odteraz žiť."
Otvorila silné drevené dvere a vyšli sme na veľké nádvorie pred školou. Ustúpila a ja som zostala civieť. Cez nádvorie a po chodníku sa prechádzali skupinky tínedžerov, ktorí na sebe mali uniformy, síce jednotné, ale zároveň tak nejako zaujímavé a nezvyčajné. Smiali sa a rozprávali si, znelo to úplne normálne - dôkaz toho, že zdanie klame. Nevedela som, na čo mám zízať skôr, či na nich, alebo na školské budovu. Nakoniec som si vybrala to druhé. Predsa ich, budova nepredstavuje žiadnu hrozbu (a tiež som sa bála, že medzi tými ľuďmi uvidím jeho). Škola ako by vypadla z nejakého strašidelného sna. Bola hlboká noc a mala byť úplná tma, ale nad rozložitým starými dubmi, ktoré sa nad celým priestorom týčili, jasne svietil mesiac. U chodníka, ktorý lemoval veľkú budovu z červených tehál a čierneho kameňa, boli v pravidelných rozstupoch rozmiestnené ošumelé medené stĺpiky s plynovými lampami. Škola sama bola trojposchodová a mala zvláštne strmú strechu, hore akoby useknutú. Okná tienili ťažké závesy, ale teraz boli roztiahnuté a v nevtieravom žltom svetle v miestnostiach tancovali tiene, vďaka ktorým stavba pôsobila prívetivo. Priečelie hlavnej budovy tvorila kruhová veža a to vyvolávalo dojem, že ide skôr o hrad ako o školu. Verte mi, že oveľa viac než chodník lemovaný azalkami a upraveným trávnikom by sa k nej hodila vodná priekopa.
Naproti hlavnej budove stála ešte jedna menšia, vyzerala oveľa staršie, ako kostol. Za ňou a za starými dubmi, ktoré zjavne rástli po celom areáli, som rozoznala nejasný obrys vysokánskeho kamenného múru, ktorý oddeľoval školu od okolia. Pred kostolom (alebo čo to bolo) stála mramorová socha ženy v dlhej splývavej róbe.
"Nyx!" vyhŕkla som.
Neferet prekvapene nadvihla obočie. "Správne, Zoey. To je socha bohyne a tá budova za ňou je jej chrám." Gestom mi naznačila, že ju mám nasledovať, vykročila po chodníku a ukázala na rozsiahly školský areál, ktorý sa pred nami rozprestieral. "Tento komplex postavili v polovici dvadsiatych rokov devätnásteho storočia vo francúzskom neonormanskom štýle z kameňa dovezeného z Európy. Pôvodne slúžil ako kláštor poriadku augustiánov. Potom sa z neho stala súkromná prípravná škola pre ľudské deti zo zámožných rodín, volala sa CASCIA Hall. Keď sme sa pred piatimi rokmi rozhodli, že v tejto časti Ameriky potrebujeme vlastnú školu, odkúpili sme to tu. "
Matne som si pamätala, že tu pred časom naozaj bývala súkromná škola pre nafúkané detičky milionárov. Vlastne som sa na to pamätala len preto, že niekoľko z nich kedysi zabásli za zneužívanie drog a v správach to pekne rozmazávali. Všetci dospelí z toho vtedy boli hrozne v šoku. No áno, čo by ste od nich chceli. Nikoho iného vôbec neprekvapilo, že celá tá zazobaná škola je drogami doslova prepchaná.
"Divím sa, že vám to predali," podotkla som nevdojak.
Ticho a tak nejako výhražne sa zasmiala. "Nechcelo sa im, ale urobili sme ich arogantnému riaditeľovi ponuku, ktorá sa neodmieta."
Chcela by som sa opýtať, ako to myslí, ale z toho smiechu mi naskočila husia koža. Navyše som sa nedokázala úplne sústrediť, pretože okolo mňa toho bolo veľa k videniu. Priznávam, že úplne najprv som si všimla, že všetci s vyfarbeným znamením sú strašne pekní. Pripadalo mi to pekne pritiahnuté za vlasy. Jasne, vedela som, že všetci upíri vyzerajú dobre. To vie každý. Najúspešnejšie herci a herečky na celom svete sú upíri. A tiež tanečníci, muzikanti, spisovatelia a speváci. Dalo by sa povedať, že čo umelec, to upír, a preto tiež majú toľko peňazí - a preto (okrem iného) ich veriaci považujú za amorálnych sebcov. Rovnako ale len žiarlia na ich krásu. Veriaci pokojne chodia na ich filmy, hry, koncerty, kupujú ich knihy a umelecké diela, ale inak ich stále ohovárajú, pohŕdajú nimi a nikdy, ani za živého boha by sa s nimi nebavili. Hovorí vám niečo výraz pokrytec?
Všade okolo mňa sa tým pádom producírovali samí krásavci a krásavice a ja som mala sto chutí zaliezť niekam pod lavičku, aj keď veľa z nich hneď Neferet s úsmevom zdravilo aj mňa. Rozpačito som ich tiež zdravila a kradmo som si prezerala chlapcov a dievčatá, ktorí nás míňali. Každý na Veľkňažku úctivo kývol. Niektorí sa dokonca obradne uklonil a pritisli si k srdcu zovretú päsť. Neferet sa vždy pousmiala a tiež sa mierne uklonila. Decká vlastne neboli tak fantasticky krásni ako dospelí. Všetci ale boli pekní- s tými obrysy kosáčika na čele a v uniformách, ktoré vyzerali skôr ako modely od návrhárov ako ako oblečenie do školy, im to hrozne pristalo. Na rozdiel od dospelých upírov im ale chýbalo to oslňujúco, neľudsky príťažlivé vnútorné svetlo. No, presne ako som sa bála, ich oblečenie bolo v podstate čierne (človek by povedal, že keď už majú všetci toľko umeleckého nadania, bude im nudná gothská čierna pripadať ako strašné klišé ... no, je to len môj názor, ale rovnako ). Lenže popravde povedané sa k nim fakticky hodila. Navyše v nej mali votkané tmavo fialové, tmavo modré a smaragdovo zelené prúžky. Na náprsnom vrecku saka alebo blúzky mali vyšitý zlatý alebo strieborný ozdobný motív. Všimla som si, že je to vlastne niekoľko rovnakých motívov, ale nedokázala som ich presne rozoznať. A tiež bolo zvláštne, koľko ľudí malo dlhé vlasy. No vážne, dievčatá, chlapci, dokonca aj učitelia. Aj mačky, ktoré sa im preplietali pod nohami, mali úžasne dlhú srsť. Divné. Ešte že som sa nenechala od Kayla prehovoriť, aby som sa dala ako ona minulý týždeň ostrihať na káčera.
Dospelí mali s deťmi spoločnú ešte jednu vec. Všetci s nekrytou zvedavosťou civeli na moje znamenie. Super. Začínam nový život, a hneď vyčnievam z davu. Nie že by som to nečakala. Ale aj tak ma to rovnako čertovsky štvalo.