Takto vyzera kniha
1. kapitola
Myslela som, že v ten deň už horší byť nemôže, a práve v tú chvíľu som pri svojej skrinke uvidela nemŕtveho chlapa. Kayla stále niečo trkotala a vôbec si ho nevšimla. Teda nevšimla si ho hneď. Keď o tom vlastne teraz premýšľam, kým neprehovoril, nevšimol si ho nikto. Bohužiaľ to len dokazuje, že proste nikdy nedokážem byť normálna ako všetci ostatní.
"Hej, Zoey, ja ti fakticky prisahám, že Heath sa po tom zápase zase tak moc nezriadil. Nebol dôvod, aby si na neho bola hnusná."
"Jasné," odpovedala som neprítomne. "Máš pravdu." Potom som zakašlala. A nebolo to ten deň prvýkrát. Bolo mi mizerne. Asi na mňa lezie to, čomu náš totálne popletený učiteľ biológie pán Wise hovorí "pubertálny mor".
Keby som umrela, nemusela by som zajtra písať písomku z geometrie? Nádej zomiera posledná.
"Hej, Zoey. Počúvaš ma vôbec? Podľa mňa si dal tak štyri, nanajvýš šesť pív a tri panáky. Ale o to nejde. Určite by nepil, keby tvoji hlúpi rodičia nepovedali, že musíš hneď po zápase domov."
S hlbokým porozumením sme sa na seba pozreli. Pokiaľ ide o najnovšie nespravodlivosť, ktorú na mňa spáchali moja mama a otčim, ktorého si vzala pred tromi dlhými rokmi, boli sme úplne zajedno. Ale tá chvíľka trvala, len kým sa Kayla zase nenadýchla.
"A navyše mal čo osláviť, veď sme predsa vyklepli Združenárov!" Chytila ma za rameno, zakývala so mnou a strčila mi tvár priamo pred nos. "Chápeš? Tvoj chalan ..."
"My spolu už skoro nechodíme," opravila som ju a zo všetkých síl som sa snažila nepoprskať ju v ďalšom záchvate kašľa.
"To je fuk. Heath je vodca nášho útoku, a tak to musel osláviť. My z Broken Arrow sme neporazili združenú už najmenej milión rokov."
"Šestnásť." Matika mi moc nejde, ale Kayla je na ňu úplne tupá, takže proti nej vyzerám ako génius.
"To je predsa tiež fuk. Ide o to, že bol šťastný. Mala by si mu odpustiť a byť na neho milá."
"Nie, ide o to, že tento týždeň sa takto opili už asi tak po piatykrát. Sorry, ale nebudem chodiť s chalanom, ktorý chce v živote dokázať len to, že sa nepozvracia po šiestom pive. A to vôbec nehovorím o tom, že mu skoro narastie pivný pupok. " Môj príhovor prerušil ďalší záchvat. Trochu sa mi točila hlava, a keď som konečne prestala kašlať, musela som sa párkrát pomaly zhlboka nadýchnuť. Moja utáraná kamoška si toho samozrejme vôbec nevšimla.
"Fúha, Heath s pivným pupkom! To je fakticky nechutí predstava."
Ďalšie nával kašľa sa mi podarilo potlačiť. "A keď ma bozkáva, je to, ako by som ocucávla niečiu nohu poliatu chľastom."
Kayla nakrčila nos. "No dobre, to je hnus. Lenže on je proste na zožratie."
Obrátila som oči v stĺp. Ani som sa nenamáhala zakrývať, že ma jej povrchnosť štve.
"Ty si hrozne mrzutá, keď si chorá. A nemáš poňatia, ako vyzeral Heath smutne, keď si sa k nemu na obede otočila chrbtom, úplne ako stratené šteniatko. Nemohol ani ..."
V tú chvíľu som ho uvidela. Toho mŕtveho chlapa. Jasne že mi vcelku rýchlo došlo, že technicky vzaté nie je "mŕtvy". Bol nemŕtvy. Nebol to človek. To je vlastne fuk. Vedci tvrdia toto, obyčajní ľudia zase tamto, ale vyjde to narovnako. Bolo úplne jasné, kto je, aj keby som z neho necítila sálať silu a temnotu, nemohla som prehliadnuť znamenie, ktoré mal na čele. Zafírovo modrý mesačný kosáčik, od ktorého sa tiahlo ďalšie tetovanie, komplikovaný vzor plný slučiek. Bol to upír, a čo horšie, stopár.
Do hája! Stopár, a stojí pri mojej skrinke.
"Zoey, ty ma ale vôbec nepočúvaš!"
Potom upír prehovoril a jeho obradné slová ku mne plynuli nebezpečne a zvodne ako krv zmiešaná s rozohriatu čokoládou. "Zoey Montgomeryová! Vyvolila si ťa noc, zo smrti svojej znova sa zrodíš. Noc ťa volá, buď poslušná jej vábení. Osud ťa očakáva v Škole noci!"
Ukázal na mňa dlhým bielym prstom. Začalo ma príšerne svrbieť čelo a Kayla zjačala.
Keď som konečne začala rozoznávať aj niečo iné ako farebné škvrny, žmurkla som a uvidela Kaylinu poblednutú tvár. Ako obvykle som povedala prvú hlúposť, ktorá ma v tej chvíli napadla: "Kay, pulíš na mňa oči ako kapor."
"On ťa označil! Ach Zoey! Máš na čele znamenie!" Pritisla si roztrasenú ruku na biele pery a neúspešne sa pokúsila potlačiť vzlyky.
Posadila som sa a zakašlala. Desne ma bolela hlava, tak som si siahla medzi obočie. Svrbelo ma tam, ako by ma pichla osa, a bolesť mi vystreľovala okolo očí až k lícnymi kosťami. Bolo mi na zvracanie.
"Zoey!" Kayla už neskrývane plakala a medzi rečou popoťahovala a povzlykovala. "Pre ... Krista ... pána ... Ten chlapík bol stopár - Upírsky stopár!"
"Kay." Zažmurkala som, aby som sa zbavila bolesti. "Neplač. Vieš, že nemôžeš vidieť, keď plačeš." Chcela som ju upokojujúco pohladiť po ramene.
A ona automaticky odskočila a odtiahla sa.
Myslela som, že sa mi to snáď len zdá. Vážne sa strhla, ako by sa ma bála. Asi na mne spoznala, ako sa ma to dotklo, pretože okamžite spustila vodopád obvyklého tárania.
"Prekrista, Zoey! Čo si počneš? Nemôžeš tam predsa ísť. Nemôžeš byť jedna z tých tamtých. To nejde! S kým potom budem chodiť na futbal?"
Všimla som si, že počas celej tej triády sa ku mne nepribližovali ani o kúsoček. Okamžite som potlačila pocit krivdy, ktorý sa mi usadil v bruchu a nútil ma do plaču. V tú ranu sa slzy zase vrátili tam, kam patrili. Vedieť ich potlačiť, na to som expert. Aby tiež nie, už tri roky nerobím nič iné.
"To bude v pohode, nejako to dopadne. Určite je to len nejaký ... nejaký hlúpy omyl," zaklamala som.
Vlastne som naozaj nehovorila, len som z pusy vypúšťala slova. Vstala som a tvár sa mi skrivila bolesťou. Rozhliadla som sa a trochu sa mi uľavilo, pretože sme v matematickom pavilóne boli samy. Potom som prehltla hysterický smiech, ktorý sa mi dral z hrdla. Keby som sa tak nebála zajtrajšie písomky z geometrie a nevrátila sa ku skrinkám pre učebnicu, aby som sa mohla večer paranoidne učiť, stopár by ma našiel pred školou, kde by som stála spolu s asi tak trinástimi stovkami ďalších deciek, čo študujú na Južnej strednej škole v Broken Arrow, a čakala na školské autobusy, ktorým moja hlúpa barbienoidná ségra roztomilo hovorí "veľké žlté limuzíny". Mám síce auto, ale postávať vonku s tými menej šťastnými, ktorí musia jazdiť autobusom, je starobylá tradícia, a okrem toho tiež skvelá príležitosť zistiť, kto s kým chodí. Tu v matematickom pavilóne bol okrem nás už len jeden študent - vychudnutý pošuk so skazenými zubami, na ktoré som bohužiaľ mala vynikajúci výhľad, pretože na mňa hľadel s otvorenou pusou, ako by som práve porodila desať okrídlených podsviednčat.
Znovu som sa rozkašľala a tentoraz to bolo fakt hnusné bublavé chrchľanie. Divoký zakvičal a rozbehol sa chodbou k triede pani Dayovej. Ku kostnaté hrudi si stískal šachovnici. Krúžok šachistov sa teraz evidentne schádza v pondelok po vyučovaní.
Hrajú upíri šach? Sú medzi nimi taký Divoký? A barbienoidné roztlieskavačky? Zakladajú kapely? Sú všetci upíri chalani emáci, čo nosia dievčenské nohavice a také tie strašné ofiny, ktoré im zakrývajú pol tváre? Alebo pošahaní gotici, čo sa nikdy poriadne neumývajú? Stane sa zo mňa gotik? Alebo EMAK? Na čierne oblečenie si práve moc nepotrpím, aj keď sem tam nejaké samozrejme nosím, a necítim som ani náhlu, osudnú averziu voči mydlu a vode, ani obsesivní túžbu zmeniť účes a naplácať si na oči zbytočne hrubé linky.
Toto všetko mi strašilo v hlave a zase sa mi začala z hrdla drieť ta bublina hysterického smiechu, ale našťastie sa premenila v ďalšie zachrchľanie.
"Zoey? Nie je ti nič?" vypískla Kayla, ako by ju niekto štípol, a ustúpila odo mňa o ďalší krok.
Vzdychla som a prvýkrát pocítila záchvev hnevu. Ja sa o to predsa neprosial. Kay je moja najlepšia kamoška už od tretej triedy a teraz sa na mňa pozerá, ako by som sa premenila v nejaké monštrum.
"Kayla, toto som stále ja. Rovnaká ako pred dvoma hodinami a pred dvoma dňami." Otrávene som si ukázala na boľavé čelo. "Toto ma predsa nijako nezmenilo!"
Z očí jej znovu vyhrkly slzy, ale jej mobil našťastie v tej chvíli začal vyhrávať "Material Girl" od Madonny. Automaticky sa pozrela, kto volá. Okamžite sa zatvárila ako zajac osvietený svetlomety auta, z čoho som spoznala, že to je jej chlapec Jared.
"Bež," povedala som naprázdno a vyčerpane. "Nech ťa zvezie domov."
Zjavne sa jej hrozne uľavilo. Ten výraz ma zasiahol ako facka.
Vrhla sa k najbližšiemu východu. "Brnkneš mi?" zavolala na mňa cez rameno.
Pozerala som sa za ňou, ako uteká cez trávnik k parkovisku. Mobil mala privarený k uchu a ďalej hovorila s Jaredom, vzrušene a prerývane. Určite mu hneď za tepla vykladala, že som sa premenila v príšeru.
Problém bol však v tom, že premeniť sa v príšeru je tá lepšia varianta. Varianta č 1: Premenenie sa v upíra, čo pre väčšinu ľudskej populácie znamená, že zo mňa bude príšera. Variant č 2: Moje telo premenu odmietne a ja umriem. Navždy. Ale všetko zlé je na niečo dobré. Zajtra tú písomku z geometrie vážne písať nebudem.
Vyššie spomenuté všetko zlé spočíva v tom, že budem musieť nastúpiť na Školu noci, súkromnú školu v centre Tulsa, ktorému moji kamaráti hovoria "internát pre upírov". Tam strávim najbližšie štyri roky, dôjde u mňa k množstvu bizarných a neopísateľných fyzických zmien a tiež sa mi totálne a navždy zmení celý život. Ak pri tom nezomriem.
Bomba. Nestála som ani o jedno z toho. Vždy som chcela byť proste normálna a nenechať sa zdeptať desne konzervatívnymi rodičmi, neandrtálským mladším bratom a staršou sestrou s vizážou a duševným vzorom bábiky Barbie. Chcela som prejsť z geometrie. Mať dobré známky, aby ma vzali na veterinu a mohla som vypadnúť z oklahomskej diery menom Broken Arrow. Ale hlavne som chcela niekam patriť - aj keby to bola len stredná škola. Doma to nehrozilo, a tak mi zostali len kamaráti a tá časť života, s ktorou nemala moja rodina nič spoločné.
A teraz stratím i to.
Pretrel som si čelo a sčesala si vlasy tak, že som cez ne skoro nevidela. Dúfala som, že potom snáď nebude vidieť ani znamenia. So sklopenou hlavou, ako keby som si prezerala nejaký zvlášť odporný fľak na nohaviciach, som zamierila k východu na študentské parkovisko.
Ale tesne pred dverami som sa zastavila. Sklenenými výplňami v typických inštitučných lístočkoch som zazrela Heatha. Tlačili sa okolo neho dievčatá, nakrucovali sa a pohadzoval vlasmi. Chlapci vytáčal motory trápne predimenzovaných pickupov a snažili sa (väčšinou neúspešne) vyzerať cool. Je vôbec možné, že ma niekto taký mohol kedy priťahovať? No, nesmiem byť na seba zbytočne veľmi prísna. Heath kedysi býval úžasne milý a stále ešte má svetlé chvíľky. Väčšinou v tých vzácnych minútach, keď je práve triezvy.
Začula som pišťavé chichotanie. Super, Kathy Richterová, najväčší pobehlica na škole, predstierala, že chce Heathovi vlepiť facku. Aj z diaľky som na nej videla, že to považuje za niečo na spôsob nahováracieho rituálu. A hlupáčik Heath sa samozrejme len škeril. Do čerta, tento deň teda vážne stojí za huby. Môj krásny bledo modrý Volkswagen Chrobák z roku 1966 bol zaparkovaný presne medzi nimi. Tam som jednoducho nemohla ísť. Nie s tou vecou, čo som mala na čele. Viackrát by ma nevzali medzi seba. Až moc dobre som vedela, čo urobia. Spomenula som si, aké to bolo naposledy, keď na Južnej strednej stopár niekoho označil.
Stalo sa to vlani na začiatku školského roka. Stopár sa objavil hneď ráno a označil jedného chlapca, ktorý práve išiel na prvú hodinu. Stopára som nevidela, zato toho chlapca áno, aj keď len chvíľku. Upustil učebnice a vyrazil z budovy. Na bielom čele mu žiarilo znamenia a po neprirodzene bledých lícach sa mu rinul slzy. Nikdy nezabudnem, ako boli chodby plné ľudí a ako pred ním všetci uhýbala, ako keby mal mor. Ja som pred ním tiež odbočila a pozerala som sa na neho ako oparená, ale vlastne mi ho bolo hlavne ľúto. Iba som nechcela vyzerať ako dievča, čo sa kamarátia sa potvorami. Irónia, čo hovoríte?
Takže som k autu nešla. Namiesto toho som zamierila na najbližší záchody, našťastie úplne prázdne. Boli tam tri kabínky - jasne že som sa poriadne pozrela pod každé dvere, či neuvidím niečie nohy. Na jednej strane boli dve umývadlá a nad nimi dve zrkadlá. Naproti viselo veľké zrkadlo s poličkou na hrebene, líčidlá a tak. Položila som na ňu kabelku a učebnicu geometrie, zhlboka sa nadýchla, rázne zdvihla hlavu a odhrnula si vlasy.
Bolo to ako pozerať sa na niekoho cudzieho, kto je vám povedomý. Určite ste to už zažili, zahliadnete niekoho na ulici a prisahali by ste, že ho poznáte, ale v skutočnosti to nie je pravda. Tak presne takto som si teraz pripadala - povedomá cudzinka.
To dievča malo oči ako ja. Mali rovnakú orieškovú farbu, ktorá sa nikdy nerozhodla, či je skôr zelená, alebo skôr hnedá, lenže boli nezvyčajne veľké a široké. Alebo sa mi to len zdalo? Mala vlasy ako ja - dlhé, rovné a skoro tak tmavé ako babičkine, než začali šedivieť. Mala aj moje výrazné lícne kosti, dlhý nos a širokú pusu, to všetko som tiež zdedila po babičke a jej čerokézských predkoch. Ale ja som nikdy nebola takto bledá. Odjakživa mám olivový odtieň pleti, oveľa tmavší než všetci ostatní v rodine. Ale možno mi tvár vôbec nevybledla ... Trebárs len vyzerala bledšia v porovnaní s tmavomodrým obrysom mesačného kosáčika, ktorý sa mi objavil presne uprostred čela. Alebo to robili tie príšerné žiarivky. Pevne som dúfala, že to bude svetlom.
Skúmavo som si nezvyčajné tetovanie prezrela. V kombinácii s mojimi výraznými indiánskymi črtami pôsobilo až divošsky ... ako by som patrila do dávnych čias, keď býval svet väčšie a barbarskejší.
Odo dneška bude môj život úplne iný ako predtým. Na chvíľu - vážne len na okamih - som pustila z hlavy, že som zrazu iná ako ostatné a aká je to hrôza, a pocítila som ohromujúci nával nadšenie. Krv babičkinho kmeňa mi spievala v žilách radosťou.