Keď som usúdila, že už všetci určite odišli, striasla som si vlasy späť do čela, vyšla zo záchodov a rýchlo zamierila k východu na študentské parkovisko. Zdalo sa, že vzduch je čistý - len úplne na opačnej strane sa plazil nejaký chlapec. Mal na sebe také tie odpudivé, rádové hiphoperské džínsy, čo vyzerajú ako dve vrecia, a musel sa pekelne sústrediť, aby mu pri chôdzi nespadli, takže mňa by si rozhodne nevšimol. Zaťal som zuby, aby som zmiernila bolestivé búšenie v hlave, a vyrazila z dverí rovno k svojmu chrobákovi.
Ako náhle som sa ocitla vonku, nemilosrdne sa do mňa oprelo slnko. Vlastne ani moc nesvietilo, po nebi plavila kopa takých tých nadýchaných oblakov, čo vyzerajú tak pekne na fotkách, a slnko sa schovával za nimi. Ale mne to nepomáhalo. Aj pred tým polovičatým septembrom som musela prižmúriť oči a zatieniť si ich rukou. Rozmýšľala som, ako je možné, že mi obyčajné denné svetlo pôsobí bolesť, a asi preto som si nevšimla, že ku mne mieria pickup, kým nezakvílili brzdy a auto nezastavilo priamo predo mnou.
"Hej, Zo! Ty si nečítala tú SMS, čo som ti poslal?"
Do doskovej ohrady! Bol to Heath. Zdvihla som hlavu a pozrela sa na neho cez prsty, ako by som sledovala nejaký hlúpy horor. Sedel na korbe nákladiaku svojho kamoša Dustina, toho som zazrela cez jeho rameno v kabíne, bol tam so svojím bratom Drewom. Prevádzkovali to, čo väčšinu času - strkali do seba a hádali sa o nejakú koninu, čo zaujíma tak akurát chlapcov. Našťastie si ma vôbec nevšímali. Stočila som oči späť k Heath a vzdychla. V ruke držal pivo a na tvári sa mu rozprestieral nahlúply úsmev. Na chvíľku som zabudla, že ma práve označili a mením sa vo zrúdneho krvilačného vyvrheľa, a zamračila sa na neho.
"Ty piješ v škole! Si cvok?"
Jeho chlapčenský úsmev sa ešte rozšíril. "Ja som cvok do teba, zlato!"
Zavrtela som hlavou, obrátila sa k nemu chrbtom, otvorila rozheganie dvere svojho chrobáka a hodila učebnice a batoh na sedadlo spolujazdca.
"Prečo nie ste na tréningu?" opýtala som sa, tvár stále odvrátenú.
"Ty to nevieš? Dostali sme deň voľna za to, že sme v piatok prevalcovali Združenárov!"
Dustin s Drew nás evidentne predsa len aspoň trochu počúvali, pretože začali vydávať strašné pazvuky typu "hu- hu!" a "Hej!".
"Aha. Hm. Asi som zle počula, keď to hlásili, mala som dneska veľa práce. Veď vieš, zajtra tá písomka z geometrie..." Snažila som sa o normálne všedný tón. Potom som zakašlala a dodala: "Plus na mňa lezie nádcha."
"Čo je, Zo? Si na mňa naštvaná alebo čo? Hej, nebola ti interpretovať Kayla nejaký nezmysel o tom večierku? Vieš, že by som ti nikdy nezahýnal."
Čo to pláca? Kayla sa o nejakom Zahýbaní nezmienila ani slovom. Na chvíľočku (fakticky len na chvíľočku) som zabudla, že mám znamenie. Prudko som sa otočila a vrhla na neho vražedný pohľad. "Čo si tam robil, Heath?"
"Kto, ja? Zo, veď vieš, že by som nikdy..." Jeho hraná nevinnosť a výhovorky sa vyparili a vystriedal ich otrasený výraz, pretože mu došlo, čo mám na čele. "Do pr-"
"Pst!" Hodila som významným pohľad k chlapcom, ktorí nemali ani páru, čo sa deje, a príšerne falošne si spievali s novým cédečka tunajšie country hviezdy Tobyho Keitha.
Heath na mňa stále ešte šokovane používal oči, ale utlmil hlas. "To si si namaľovala, keď ste mali dramaťák?"
"Nie," zašepkala som. "To nie je namaľované."
"To nie je možné, že si označená. Chodíme spolu."
"Nechodíme!" Premohol ma ďalšie neovládateľný záchvat kašľa. Musela som sa predkloniť a v pľúcach mi hnusne vlhko zabublalo.
"Ty páni, Zo!" zasmial sa na mňa z kabíny Dustin. "Nemala by si toľko húliť."
"Áno, znie to, ako keď chceš vyflusnouť pľúca," podporil ho brat.
"Ty pako, nechaj ju byť. Vieš dobre, že nefajčí. Je z nej upírka."
Super. Fantastické. Heath opäť preukázal úplný nedostatok zdravého rozumu a ešte si myslel, že ma vlastne bráni. Jeho kamaráti okamžite vystrčili hlavu z okienka a pozerali na mňa, akoby som bola exponát v múzeu.
"Do hája. Zoey je chybná!" predniesol Drew.
Jeho bezohľadnosť bola posledná kvapka. Zlosť, ktorá mi vrela niekde hlboko v hrudi od tej chvíle, keď sa predo mnou Kayla strhla, konečne prekypea. Prekonala som bolesť, ktorú mi pôsobilo svetlo, a zadívala som sa mu priamo do očí.
"Drž zobák, do čerta! Mám fakticky blbý deň a tvoje kecy mi lezú pekne na nervy." Zišla som pohľadom od vykuleného Drewa, ktorý sa nezmohol ani na slovo, k jeho bratovi. "A tvoje tiež."
Ako som tak Dustinovi hľadela priamo do očí, naraz mi niečo došlo - a to niečo ma vyľakalo a zároveň zvláštne potešilo: tváril sa vydesene. Naozaj vydesene. Strelila som pohľadom späť k Drewovi. Tiež sa bál. A potom som po celom tele zacítila šteklenie. Nové znamenie ma doslova pálilo.
Sila. Cítila som silu.
"Zo? Čo to krucinál robíš?" Heathov hlas ma prebral. Odtrhla som pohľad od chalanov.
"Padáme odtiaľto!" vykríkol Dustin, zaradil rýchlosť a dupol na plyn. Pickup vystrelil vpred, Heath stratil rovnováhu, rozhodil paže, až mu z ruky vyletelo pivo, a tvrdo pristál na asfalte.
Bez rozmýšľania som sa k nemu vrhla. "Nestalo sa ti nič?" Vyhrabal sa na všetky štyri a ja k nemu natiahla ruku, aby som mu pomohla vstať.
A potom som zacítila tú vôňu. Bola úžasná - hrejivá a sladká, až sa mi z nej zbiehali sliny.
Že by Heath zmenil kolínsku? Kúpil si nejakú tú vôňu s feromónmi, ktorá vraj funguje na ženy ako geneticky modifikovaná mucholapka? Vôbec som si neuvedomila, že stojím tesne pri ňom, kým sa nenarovnal. Bola som na ňom skoro nalepená. Pozrel sa na mňa a v očiach mal spýtavo výraz.
Neustúpila som. Skôr by som to nespravila ... ale teraz nie. Dneska nie.
"Zo?" povedal ticho. Hlas mal hlboký a zastretý.
"Pekne voniaš," vyhŕkla som. Nemohla som si pomôcť. Srdce mi tĺklo tak hlasno, že som jeho ozvenu cítila až v pulzujúcich žilách na spánkoch.
"Zoey, mne sa po tebe vážne cnie. Mali by sme sa dať zase dohromady. Ja ťa predsa naozaj milujem." Zdvihol ruku a chcel ma pohladiť, ale v tej chvíli sme si obaja všimli, že má na dlani krv. "Sakriš, asi som ..." Všimol si, ako sa tváram, a zarazil sa. Dokázala som si predstaviť, ako vyzerám - tvár biela ako krieda, na čele žiarivý zafírový obrys nového znamenia a oči uprené na jeho zakrvavenou ruku. Nedokázala som sa pohnúť, nemohla som sa odvrátiť.
"Chcem..." zašepkala som. "Chcem..." Čo som chcela? Nedokázala som nájsť správne slová. Vlastne ešte inak. Nechcela som to vysloviť. Vyjadriť ten nezvládnuteľný príval pálčivej túžby, v ktorej som sa topila. A nebolo to tým, že Heath stál blízko. To už som zažila aj skôr. Prekristapána, veď sme spolu od vlaňajška už naozaj chodili! Ale nikdy predtým som k nemu nič také necítila, ani náhodou. Uhryzla som sa do pery a zastonala.
Vtom zaškrípali brzdy a pickup sa šmykom otočil. Drew vyskočil von, schmatol Heatha okolo pása a vtiahol ho do kabíny.
"Čo blbneš? Hovorím so Zoey!"
Pokúsil sa mu vytrhnúť, lenže Drew je obranca nášho futbalového tímu a fakticky hora svalov. Dustin sa cez chlapcov natiahol a zabuchol dvere.
"Nechaj ho ísť, ty netvor!" zakričal na mňa Drew, jeho brat zošliapol plyn až k podlahe a tentoraz vážne odišli.
Vliezla som do svojho chrobáka. Ruky sa mi triasli tak hrozne, že som naštartovala až na tretíkrát. "Choď domov. Proste choď domov," opakovala som si celú cestu stále dookola medzi záchvatmi kašľa. Nebudem myslieť na to, čo sa práve stalo. Nesmiem na to myslieť.
Cesta domov mi trvala pätnásť minút, ale mne to prišlo ako sekunda. Ani som sa nenazdala a stála som na príjazdovej ceste a snažila sa pripraviť na scénu, ktorá ma vo vnútri čakala rovnako iste, ako že po blesku nasleduje hrom.
Prečo som sa sem vlastne tak tešila? Zrejme som sa v skutočnosti netešila, skôr som utekala od toho, čo sa stalo na parkovisku.
Nie! Nesmiem na to myslieť. Beztak sa to určite dá nejako racionálne vysvetliť, racionálne a úplne ľahko. Dustin s Drew sú kreténi, kompletne zastreté vychľastané mozgy. Nepoužila som na nich nejakú novú silu, aby som ich zastrašila, báli sa ma jednoducho preto, že mám znamenie. V tom to bude. Je predsa normálne, že sa ľudia boja upírov, nie?
"Lenže ja nie som upír," povedala som si, rozkašľala sa a potom sa mi vybavilo, ako hypnoticky krásna mi pripadala Heathova krv a ako veľmi som po nej túžila. Nie po Heath. Po jeho krvi.
Nie, nie, nie! Krv nie je krásna a už vôbec nie je niečo, po čom človek túži. Asi som v šoku. To je ono. Tým sa to vysvetľuje. Som v šoku a mám to v hlave pomotané. V pohode... v pohode... Nevedno ako som sa dotkla čela. Už nepálilo, ale rovnako na ňom bolo niečo divné. Po miliónty krát som sa rozkašľala. No tak dobre. Na Heatha myslieť nebudem, ale inak už si nebudem nič nahovárať. Cítim, že som sa zmenila. Mám precitlivenú kožu. Bolí ma na prsiach, a aj keď mám na sebe svojej milované slnečné okuliare Maui Jim, oči mi slzia bolesťou.
"Umieram..." zafňukala som, ale hneď som si zahryzla do jazyka. Veď ja asi naozaj umieram. Zahľadela som sa na veľký tehlový dom, ktorý mi ani po troch rokoch nepripadal ako domov. "Tak do toho, nech to máš z krku. Raz navždy." Ešteže ségra bude na tréningu roztlieskavačiek a človek Neandertálec je určite totálne zažratý do Delta Force: Čierny jastrab zostrelený, alebo ako sa tá jeho hnusná nová videohra volá. Budeme s mamou samy. Trebárs sa ku mne neobráti chrbtom... možno si bude vedieť rady...
No nazdar. Mala som šestnásť, ale zrazu mi došlo, že práve teraz zo všetkého na svete najviac potrebujem mamičku.
"Prosím, nech sa ku mne neobráti chrbtom," pomodlila som sa šeptom, keby ma náhodou počúval nejaký boh alebo bohyne.
Ako obvykle som vošla do domu garážou. Zamierila som do svojej izby a hodila učebnicu geometrie, kabelku aj batoh na posteľ. Potom som sa zhlboka nadýchla, a aj keď som nebola úplne pokojná, išla som hľadať mamu.
Našla som ju v obývačke, stočenú v rohu pohovky s hrnčekom caffé a Slepačou polievkou pre ženskú dušu. Vyzerala úžasne normálne, úplne ako prv. Až na to, že predtým čítala romantické dobrodružstvá z exotických krajín a maľovala sa. Jej nový manžel (úplný dement) ani jedno z toho neschvaľoval.
"Mami?"
"Hm?" Ani sa na mňa nepozrela.
Namáhavo som prehltla. "Mamulienka." Takto som jej hovorievala predtým, než si vzala Johna. "Potrebujem s niečím pomôcť."
Možno zapôsobila tá zdrobnenina, možno v nej tón môjho hlasu prebudil nejaký zabudnutý čriepok materského inštinktu. V každom prípade hneď zdvihla oči od knižky a ja som v nich zbadala láskavosť a obavy.
"Vari sa ti niečo stalo, dievčatko ..." začala, ale potom jej slová zamrzli na perách, pretože uvidela znamenie. "Dobrý bože! Čo si to zase urobila?"
Znovu ma bodlo pri srdci. "Mami, ja som nič neurobila. Proste sa to stalo, ja za to predsa vôbec nemôžem. Nie je to moja vina."
"To nie!" zakvílila, ako keby ma vôbec nepočula. "Čo na to len povie otecko?"
Mala som sto chutí zakričať: Ako má sakra asi vedieť, čo tomu povie otec, keď sa tu už štrnásť rokov neukázal a nikto nevie, kde je mu koniec? Ale vedela som, že by to bolo zbytočné a len by som ju naštvala, pretože ona neznáša, keď jej pripomínam, že John nie je môj skutočný otec. Tak som skúsila inú taktiku - taktiku, ktorej som vzdala už pred tromi rokmi.
"Mamulienka, prosím. Čo keby si mu to jednoducho nepovedala? Aspoň deň alebo dva. Zostane to len medzi nami, kým ... ja neviem ... kým si na to nezvyknete alebo niečo." Zadržala som dych.
"Ale čo by som mu povedala? Veď sa to nedá ani zakryť Make-upom." Nervózne strelila pohľadom k môjmu znamenia a divne sa uškrnula.
"Mami, ja tu predsa už moc dlho nezostanem. Musím odtiaľto preč, však vieš." Reč mi pretrhol ďalšie škaredý záchvat. "Označil ma stopár. Musím sa presťahovať do Školy noci, alebo ochoriem a bude to stále horšie." Až nakoniec umriem, pokúsila som sa dopovedať očami. Vysloviť som to nedokázala. "Chcem len pár dní, aj tak sa to bude musieť dozvedieť ..." Nemala som chuť vyslovovať jeho meno, a tak som sa naschvál rozkašľal. Moc práce mi to nedalo.
"Ako by som to ockovi vysvetlila?"
Znelo to vydesene a mňa sa zmocnil hrozný strach. Nie je snáď moja mama? Nemala by pre mňa miesto otázok mať skôr odpovede?
"Proste... proste povedz, že ostávam na pár dní u Kayly, pretože spolu robíme dôležitý referát na biológiu."
Hneď som si všimla, ako sa mamin výraz mení. Obavy sa vytratili a vystriedala ich prísnosť, ktorú som poznala až príliš dobre.
"V podstate teda chceš, aby som mu zaklamala."
"Nie mami. V podstate chcem, aby si aspoň raz brala ohľad na to, čo potrebujem ja, a nie na to, čo chce on. Chcem, aby si zachovala ako moja mamulienka, pomohla mi zbaliť kufre a odviezla ma do tej novej školy, pretože som vydesená, je mi zle a neviem, či to sama zvládnem! " vyhŕkla som jedným dychom, zahíkla sa a prikryla si pusu, aby som stlmila ďalší záchvat kašľa.
"Nevšimla som si, že už sa nesprávam ako tvoja matka," povedala chladne.
Ranilo ma to ešte viac než Kaylin reakcie. "To je asi ten problém, mami. Nevšimla si si to, pretože už ti na mne nezáleží. Odvtedy, čo si si vzala Johna, ti záleží len na ňom," povedala som s povzdychom.
Zlostne prižmúrila oči. "Nechápem, ako môžeš byť tak sebecká. Či nevidíš, čo všetko pre nás urobil? Vďaka nemu som mohla nechať tú strašnej práce v obchodnom dome. Vďaka nemu si nemusíme robiť starosti s peniazmi a bývame v tomto krásnom veľkom dome. Dal nám istotu a báječné vyhliadky do budúcnosti. "
Tento prejav som už počula toľkokrát, že by som ho mohla odriekať spolu s ňou. Vždy keď sme sa pri našich jednostranných diskusiách dostali sem, zvyčajne som sa jej ospravedlnila a odišla k sebe do izby. Dneska som sa ale ospravedlniť nemohla. Dneska som bola iná. Všetko sa zmenilo.
"Nie, mami. V skutočnosti kvôli nemu už tri roky kašleš na svoje deti. Vieš napríklad, že sa z tvojej najstaršie dcéry stala podrazácka rozmaznaná cundra, čo si to rozdala s polkou našich futbalistov? Vieš, aké hnusné krvavé videohry pred tebou schováva Kevin ? Nie, jasne že nevieš! Tí dvaja predstierajú, že sú šťastní a majú Johna radi, a hrajú s vami tú vašu hlúpu hru na vzornú rodinku, a tak sa na nich usmievaš, modlíš sa za nich a nechávaš ich, nech si robia, čo chcú. A ja? Myslíš, že som tá zlá, pretože nič nepredstieram - pretože som úprimná. Chceš niečo vedieť? Život s vami sa mi hnusí a som vlastne rada, že ma označili! Tá upíria škola sa volá Škola noci, ale sotva tam bude väčšie temno ako tu v tom dokonalom domove! " Hrozilo, že sa rozplačem alebo začnem jačať, a tak som sa radšej obrátila, odkráčala do svojej spálne a zabuchla za sebou dvere.
Kiež by sa všetci utopili.
Cez príliš tenké steny som začula, ako hystericky volá Johnovi. Bezpochyby sa hneď prirúti domov a dá mi čo preto. Pre neho som problém s veľkým P. Najradšej by som sebou sekola na posteľ a rozplakala sa, ale namiesto toho som vysypala z batohu všetky školské veci. Nehrozí, že by som ich tam inde potrebovala. Beztak určite nemajú žiadne normálne predmety, skôr lekcie typu "porciovanie ľudí na kúsky" a... no... možno "úvod do nočného videnia" alebo tak niečo.
Je úplne fuk, čo mama urobí alebo neurobí. Tu zostať nemôžem. Musím preč.
"Čo je?" skríkla som na neho a celá sa zrútila v hroznom záchvate kašľa.
"Zoey. Ja a tvoja matka s tebou chceme hovoriť."
Super. Evidentne sa neutopili.
Pohladkala som Lybičku Otis. "Otis, som v probléme." Vzpriamila som sa, znova zachrchľala a vydala sa v ústrety nepriateľovi.